POKER FACE 6/6

Rozčarovanie, strach a napätie si ju medzi sebou striedavo pohadzovali až do neskorej noci. Bolo jej jasné, že nezvládne udržať si poker face. Keď zaštrkotal kľúč v zámke bytu, takmer explodovala.

Thomas sa vyzul z poltopánok a pri pohľade na jej tvár skrivil ústa do úškľabku.

„Stalo sa niečo?“

„Sadni si,“ vyzvala ho a nedokázala k nemu zdvihnúť zrak. Cítila, ako sa jej srdce zúrivo zapiera do mreží väzenia, ktoré vôkol neho vytvorila úzkosť, v zúfalej snahe sa cez ne prešmyknúť.

Thomas si k nej prisadol na gauč a zlé tušenie mu nedovolilo prehovoriť prvý.

„Dostávaš veľa pošty,“ Helena vedome spravila krátku pauzu, aby mu dala možnosť chytiť smer ich rozhovoru do svojich rúk.

Thomas prezieravo mlčal.

„Veľa listov, ktoré si dostal, zostali nedotknuté. Predpokladám, že vieš, čo obálky obsahujú a preto si sa neunúval ich otvoriť.“

Thomasove pevne zomknuté pery nenasvedčovali sľubný dialóg.

„Dopredu sa ospravedlňujem, že som nakukla do tvojho súkromia bez tvojho vedomia a dovolenia a porušila tak listové tajomstvo, ale nadobudla som presvedčenie, že nehráš so mnou celkom úprimnú hru.“

„Ja s tebou nehrám žiadnu hru,“ vyhlásil dotknuto.

„Tak o to je to desivejšie,“ naprázdno prehltla a hodila mu k rukám zopár otvorených obálok. „Máš dlh z mladosti, úver na desaťtisíc. Na odvodoch a daniach tvoja firma dlží takmer šesť a pol tisíca. Ďalej sú tu nejaké výzvy od exekútorov za telefón, požičanie rôznych osobných áut a dodávok, nezaplatené advokátske služby a v neposlednom rade rozsudok v mene republiky o náhradu škody za ublíženie na zdraví. Čo mi k tomu povieš?“

„Čo by som ti mal povedať? To sú moje záležitosti, teba sa netýkajú. Žiadam ťa, aby si s tým prestala.“ pozbieral obálky, hodil ich do škatule pri jej nohách a odniesol ju do skrine akoby mohli na ňu zabudnúť, keď sa im stratí z očí.

„Nedlhuješ desaťtisíc, ale dvadsať. Splácaš to nejako? Alebo ako to vlastne riešiš?“ neveriacky sledovala jeho chrbát, ktorý sa vzápätí stratil v kuchyni.

Thomas uteká. Buď si šiel premyslieť, čo jej o tom porozpráva alebo to s ňou vôbec neplánuje rozoberať.

Postavila sa do dverí kuchyne a oprela sa o zárubňu so založenými rukami.

„Neodpovedal si mi,“ pripomenula mu.

„Nič nesplácam,“ odpovedal úsečne a zaboril dlhý nôž do chleba, „nemám komu čo splácať. Nikomu nič nedám a hotovo. Kto mne čo dal zadarmo?“

Helene sa zachvela zem pod nohami.

Bolo nad jej sily prehltnúť ostrú výčitku: „ty si využil druhých ľudí!“

„Nikoho som nevyužil!“ ohradil sa, nôž sa mu pošmykol a zahromžil.

„Zobral si si niečo, čo nebolo tvoje. Využil si čas a prostriedky iných na svoje potreby a nič si im za to na oplátku nedal! To JE využívanie!“

Helena sa nenechala zastaviť jeho odmietavým postojom, „čo to ublíženie na zdraví? Komu si čo spravil? Rozsudok je len z minulého mesiaca.“

Thomas si vzdychol. „Kretén, ktorý dostal, čo si pýtal. Robil na mňa ramená, tak som ho vyzval, nech sa ukáže. Zložil som ho jednou ranou, a on nie, aby sa zachoval ako chlap, ale utekal ma udať.“

Nemalo zmysel to rozoberať, nemôže Thomasovi vyčítať, že sa zachoval chlapsky.

„Ako dlho už hráš poker?“ zmenila tému.

Hľadela na neho, ale už ho nevidela. Dívala sa na loď, ktorá narazila na zradné dno plytčiny. Ten vzácny náklad, ktorým bola naložená – ich spoločné sny a budúcnosť, trúfalé plány a srdcia bijúce v jednotnom rytme, to všetko čakal viac než zlovestný osud.

Tvárou mu preletel nebadaný úsmev. „Odjakživa. Desať rokov to bude určite.“

Fíha! Tak to je riadne dlhá doba.

„Nesplácaš svoje dlhy kvôli pokru? Alebo je poker dôvodom, prečo máš dlhy?“

„Toto je výsluch, Helena?“ narovnal sa za kuchynskou linkou.

„Nie. Ale rada by som odpoveď.“

„Moje záležitosti nechaj mne. Tým to ukončíme.“

„Dobre,“ mykla plecami.

V duchu však dodala: Tvoje záležitosti sú tvojimi iba dovtedy, dokým sa ma nezačnú dotýkať.

„Budem spať u našich,“ zabuchla vchodové dvere skôr, ako by mohol protestovať.

Helena poupratovala dom a potom si vyložila nohy na konferenčný stolík v obývačke. Zajtra sa vrátia otec a mama z dovolenky, čaká ju cesta na letisko.

Aj by si šla natankovať už dnes, ale vonku zúrila letná búrka. Pes ležal pod kuchynským stolom a mačka sa skrútila na stoličke. Schytila do rúk ovládač od televízora, no pohľad na zaseknutý obraz ju rozladil. Nevadí, pozrie si Man from Nowhere s Won Binom na notebooku.

Zazvonil jej telefón.

„Helena!“ Thomasov hlas slabol na pozadí búrky, „kde si? Prídeš pre mňa na poker?“

Na poker? Tam sa mi nechce ani náhodou.

Niečo sa v nej sa vzoprelo. Následne jej napadla iracionálna a smiešna myšlienka – Thomas nemá ani na autobus.

„Prečo nejdeš svojim autom?“

„Dnes ma zobral známy, ale vypadol už skôr a odišiel domov.“

„Autobusová aj železničná stanica sú kúsok od hotela…“

„Videla si, aké je vonku počasie?“ prerušil ju netaktne, „nemám ani dáždnik!“

V Helene sa prebudila zlosť, no ovládla sa. „Prečo nepočkáš, dokým búrka skončí? Veď sedíš v bare. Chceš ma vyhnať do takéhoto počasia? Nemáš strach, že sa mi niečo stane?“

„Ja by som pre teba prišiel aj keby stromy padali!“ postrehla, že aj Thomas skrýva nevôľu a veľa mu nechýba, aby ho rozčúlila.

„Myslím, že najideálnejšie riešenie bude, keď si zavoláš taxi,“ navrhla mu priškrteným hlasom.

„Nemôžem ísť taxíkom!“ napätie v jeho hlase sa stupňovalo.

„Prepáč, ale včera si mal v peňaženke deväťsto eur, tých tridsať, čo si zapýta taxikár ťa predsa nemôže mrzieť,“ odsekla mu.

„Ako si prišla na to, že som tam mal deväťsto eur? Nemám v peňaženke nič, potrebujem, aby si pre mňa prišla, inak môžem ísť domov peši!“ jeho frustrácia jej bolestivo zovrela žalúdok.

Tá iracionálna a smiešna myšlienka sa nezdala už taká nezmyselná. Práve naopak a to privádzalo Helenu do zúrivosti.

Nepýtala sa, kde má peniaze, vedela, kde skončili. „V poriadku. Prídem.“

Ale vážny rozhovor ťa neminie.

V Helene to vrelo. Podráždene vnímala Thomasovu prítomnosť na sedadle spolujazdca.

„Koľko si dostal peňazí na to fitness centrum, ktoré teraz staviaš?“ prehodila akoby náhodou.

„Tri tisícky,“ doľahla k nej odpoveď, ktorú by Thomas asi najradšej prehltol.

„Kedy ti ich vyplatili?“

„Asi pred týždňom.“

„Takže dobre hádam, že peniaze, ktoré si minul na pokri, neboli tvoje, ale boli to peniaze na materiál a pre tvojich ľudí?“

Thomas mlčal.

To však Helene ako priznanie stačilo.

„Z čoho zaplatíš materiál a robotníkov?“ sústredila sa na cestu, bridilo sa jej na neho pozrieť.

„Ja to nejak vymyslím. O tri dni sa mám stretnúť s majiteľom, poviem mu, že budem potrebovať dopredu ešte nejaké prachy.“

Toto má byť riešenie?

„Teraz ma dobre počúvaj,“ zvýšila hlas, aby mu neušlo jediné jej slovo, „TY SI GAMBLER!“

Takmer to slovo vypľula s pohŕdaním. „Neváhaš utratiť peniaze iných, ktoré zaslúžene nadobudli prácou pre teba. Uvedomuješ si, čo si spravil? Uvedomuješ si, že to, čo si urobil, nie je správne?“

Thomasovi klesla hlava na hrudník. „Áno.“

„Ale ak mi požičiaš stovku, zajtra ich vyhrám späť.“

Helenu obliala hrôza. Zaťala zuby tak mocne, až jej praskala sánka. Musela napočítať do desať, aby sa upokojila, pretože iracionálna Helena by bola zabrzdila pri krajnici, až by štrk odletoval od kolies a vyhodila by Thomasa z auta. Do búrky.

Ani na neho nepozrela, keď vyslovila osudné ultimátum:

„Buď ja alebo poker.“

Helena požičala Thomasovi peniaze, aby sa mal dnes ráno ako dostať do práce.

Nevolala mu, ani nepísala, mal o čom premýšľať. Chcela a dúfala, že pochopí obludnosť toho, čo robí.

Nepovedala mu jasne, že o ňu príde, ak pôjde ešte niekedy na poker?

Thomas ma miluje, nepripustí, aby ma stratil, uisťovala sa.

Zišla na diaľnicu. O 17.00 musí byť na letisku a vyzdvihnúť rodičov.

Po ceste späť sa zastavili na motoreste. Helena skontrolovala čas – 19:16.

„Zájdeme si do mesta na zmrzlinu?“ navrhla Thomasovi v sms.

„Dnes nie. Som s kamošmi. Zober niekoho iného,“ vrátila sa jej odpoveď.

Helena sa zamračila. Toto nebola odpoveď, ktorú si predstavovala.

„A kde si?“

Pochybnosti začali do nej ledabolo domŕzať následkom čoho a jej nepokojne rozbúchalo srdce.

Nie! To by neurobil!

Alebo áno?

Mohla by som sa v ňom tak veľmi zmýliť?

„Na kofole,“ rýchla a strohá odozva ju naplnila podozreniami.

Thomas nemá čas písať.

Helene sa nebadane roztriasli ruky.

Vedela, čo musí urobiť.

Musí tam ísť a vidieť na vlastné oči!

Helena vysadila doma rodičov a bez váhania sa vrátila na diaľnicu. O tridsať kilometrov ďalej zaparkovala pred hotelom, v ktorom sa stretali hráči pokru.

Thomasove auto nikde nevidela, ale to nič neznamenalo. Iba ak toľko, že nemal na benzín. Kráčala k mliečnemu baru, pred zavretými dverami oznamujúcimi uzavretú spoločnosť sa zhlboka nadýchla. K tomuto miestu cítila nezmyselný odpor, akoby ono mohlo za to, že schováva Thomasa vo svojich útrobách.

Thomas sem prišiel dobrovoľne.

Tá myšlienka ju opantávala ako nočná mora, držala ju bezpečne za dverami mliečneho baru.

Pretože ak vojde dnu, všetko sa rozplynie v hustej hmle.

Úmyselne naťahovala minúty, aby oddialila nezvratné.

Toto nemá zmysel! Dofrasa, otvor tie dvere! Teraz či potom, už je to jedno!

Nemusíš ich otvárať vôbec, šepkal jej zbabelý hlások. Môžeš ísť domov a tváriť sa, že o ničom nevieš.

Helena vedela, že to neurobí. Musí sa dozvedieť pravdu.

Rázne si otvorila a vošla dnu. Okamih si jej oči museli zvykať na šero. Pokrové stoly boli jasne osvetlené a ona k nim automaticky obrátila zrak. Zdvihlo sa k nej zopár hláv a nesmelo ju pozdravili. Thomasova hlava zostávala sklonená a zaujatá kartami, ktoré mal v ruke. Helena kývla hlavou na pozdrav, dokonca sa jej podarilo vylúdiť silený úsmev.

Vzduch v bare sa odrazu zhustil, svetlá sa začali nekontrolovateľne mihať, steny sa nahýbali nad jej telom. Helena sa dusila.

S rukou pritisnutou na hrudníku ušla.

Srdce jej tak šialene bilo, že ledva došla k autu. Triasla sa pod studeným potom, čelo jej horelo ako v horúčke.

Páni!

Bola taká vykoľajená, celé jej podvedomie zmĺklo. Myšlienky sa stratili za tmavými kútmi, žiadne vnútorné hlasy k nej neprehovárali, hoci mali vzorovú príležitosť.

Keď si sadla za volant, ako vo sne zaregistrovala, že Thomas vybehol na parkovisko a obzerá sa po nej.

Zvierala volant, až jej hánky beleli.

„Hral som iba za dvadsaťpäť eur! Nebuď odutá!“ pritisol dlane na okno vodiča.

Helenine vnútro kvílilo v ohni.

Pomaly vycúvala z parkoviska. Všetky jej pohyby boli meravé a automatické, zatiaľ čo tvár zostávala bez farby a krvi.

To už sú veci, ktoré ma prestali zaujímať. Nadobro.

Prudko otvorila oči, pretože nad sebou vytušila tieň. Vzápätí ich opäť zavrela a takmer sa poddala detinskému pocitu prekryť si tvár paplónom. Udusila ťažký povzdych, ktorý sa dral hore hrdlom a namiesto toho prehovorila zachrípnutým hlasom:

„Thomas, nemal by si sa takto nečakane zjavovať v mojej izbe – najskôr mi zavolaj a dohodni sa so mnou na stretnutí.“ snažila sa ustáliť obrazy na spánkom rozostrenej sietnici.

Ten výraz v jeho tvári už poznala – zmätok vykúkajúci z masky odhodlania a kajúcnosti. Neviditeľné zbrane trčiace spoza chrbta obrnenej bojovnosti pod vlajkou neistoty.

„Vždy, keď máme problém, utečieš. Nedvíhaš telefón, zatajuješ sa, vyhýbaš sa mi. Toto je jediný spôsob, ako sa viem k tebe dostať – k pozamykanej a nedostupnej.“

„To je spôsob, ako sa ku mne dostať, keď to ty chceš,“ oponovala mu. „Presťahovala som sa k rodičom práve z dôvodu, aby som sa nemusela konfrontovať s tebou.“

Posadila sa na posteli a odhodila prikrývku. V duchu vyčítavo dohovárala rodičom, že ho pustili dnu. „Počkaj ma vonku na terase, prosím.“

Počúvol a bez slova opustil jej izbu. Ešte stále nevedel, čo ho čaká, preto ju nechal režírovať situáciu. Zatiaľ.

Prezliekla sa z pyžama a umyla si zuby. Potom si s dvoma šálkami kávy sadla oproti nemu na terasu. Jednu mu po stole posunula. Vedela presne, akú má rád – s dvoma lyžičkami cukru a mliekom.

„Povedal som ti,“ vzhliadol k nej mäkkým pohľadom tmavých hnedých očí, ktoré sa zdali vždy pokojné, aj keď v nich pokoj v skutočnosti absentoval, „keď budeš piť alkohol, ja budem hrať karty.“

Chvíľu sa jej tie slová odrážali podvedomím, slová počula, význam chápala, ale dôvod, prečo si ich Thomas zvolil na svoju obranu jej unikal.  

Čo to Thomas na mňa skúša?

Chce zo mňa spraviť alkoholika, aby ospravedlnil svoju závislosť?

Závislá Helena na alkohole nemôže nič vyčítať závislému Thomasovi na pokri?

Helena sa mimovoľne striasla odporom k tomuto mužovi.

„Ja si spomínam iba na to, že som ťa varovala. Povedala som ti, ak pôjdeš ešte niekedy hrať poker, stratíš ma.“

„Všetko len tak zahodíš? Pre karty? Chceš zahodiť nás dvoch?“ oboril sa na ňu.

Zamračila sa. „Myslím, že toto je otázka, ktorú si si mal položiť predovšetkým ty sám.“

„Ale myslím si,“ pokračovala ľadovým tónom a pozorovala jeho meniace sa výrazy, „že ty si si tú otázku nielen položil, ale si dostal na ňu aj jednoznačnú odpoveď.“

Zadumane prešla prstami po hrane stola.

„V môj neprospech, bohužiaľ.“

„V náš neprospech.“ opravila sa vzápätí.

„Mne sa zas nepáči, že máš potrebu často piť alkohol, pritom vieš, že som celé detstvo prežil s rodičmi ťažkými alkoholikmi a jeho pach dodnes nemôžem vystáť. A rozchádzam sa vari s tebou pre to?“

„Ja tomu rozumiem,“ uistila ho, „ale dať si po práci alebo po ťažkom dni jeden – dva poháriky bylinného likéru, to je pre mňa istý druh relaxu. Neopíjam sa, nie som agresívna, nestrácam pred inými tvár, som pri zmysloch a nikoho neohrozujem. Nepijem ho namiesto vody, moje účty sú vždy včas zaplatené a od nikoho nepýtam peniaze na chleba, pretože by som všetky svoje bezhlavo prepila.“

„Nie,“ krútil hlavou, „tomu ty nikdy nemôžeš porozumieť. Nemáš predstavu, aké je to vyrastať s alkoholikmi, čo všetko som musel…“ zháčil sa a mávol rukou, „pochop prosím, že aj ja sa potrebujem odreagovať a to sa mi darí práve pri kartách.“

„Ty nie si ochotný chápať jednoduchú matematiku,“ nebude ho ľutovať, ale zaslúži si vysvetlenie a ona mu ho dá.

 „Tvoja zábava ohrozuje celé naše bytie! Ja sa nemôžem pozerať na to, ako ťa to ničí. S týmto nedokážem žiť. Radšej budem sama ako sa nechať stiahnuť na dno!“

„A tak si vyberáš tú ľahšiu cestu a utekáš!“ výčitka ako hrom zahrmela nad ich hlavami.

To ju nahnevalo. „Ja neutekám!“

Podvedome zovrela ruky v päsť. „Neodchádzam preto, že si vyberám ľahšiu cestu. Ja ťa opúšťam preto, lebo som pochopila, že samej mi bude lepšie ako s tebou! Viem, že vo svojom živote po mojom boku nikdy nebude kráčať gambler! Nechcem, aby sa môj život zúžil na hľadanie a zháňanie peňazí na nájom, veci každodennej potreby a dlhy, ktoré postupne budú narastať! Je to bludný kruh! Tohto sa dobrovoľne niky nezúčastním! Ďalej s tebou nejdem!“

Dlho mlčal, hlava zložená v dlaniach, rušila ich iba sobotňajšia premávka z ulice.

„Nechceš ma akceptovať takého, aký som!“ ďalšia výčitka. „Chceš zo mňa niekoho iného!“

Pichlo ju pri srdci. Jediné, čo kedy od neho chcela bolo, aby bol mužom, na ktorého bude pyšná a bude hodný jej lásky.

„To nie je pravda, hoci mi to asi veriť nebudeš.“

Bojovala som s celou svojou rodinou, aby ťa akceptovala takého, aký si. Cynický, svojhlavý, opovážlivý.

Ovisli jej plecia pod ťarchou jeho rozhorčeného a obviňujúceho pohľadu.

„Vieš, ja som pochopila jednu zásadnú vec. Je to silnejšie ako ty. Je to závislosť. Nevieš to ovládnuť, a v tomto zaslepení si obetoval našu lásku. Som si istá, že za iných okolností by si nikdy nedovolil hazardovať s našimi srdciami.“

Načiahol sa po jej dlaň, ale uhla. Sklamane zašeptal:

„Tušil som, že tam prídeš…“

„A napriek tomu si tam medzi nimi sedel… a hral…“

„Ako si vedela…“ nedopovedal. Hlas sa mu zlomil. Sťažka preglgol.

„Jednoducho som to vedela,“ hlesla hlasom bez života a s pohľadom upretým na nedotknutú šálku kávy.

Muž, ktorý k svojmu bytiu potrebuje za sebou neustále cítiť tieň svojej ženy neodmietne jej spoločnosť šmahom ruky, ibaže by mal nutkanie nakŕmiť svoju neodbytnú závislosť.

Ale to mu nebude vysvetľovať.

Odhliadnuc od pokru, Thomas jej ukázal, ako má muž milovať svoju ženu, nikdy nebude ľutovať, že ho stretla.

Jeho prsty skĺzli do hustých tmavých vlasov.

„Pomôž mi… ako to zo seba dostanem?! Ja nechcem byť taký!“ zvolal.

„Thomas,“ krvi by sa v nej nedorezal. „Ja ti neviem pomôcť. Toto je nad moje sily.“

„Otáčaš sa mi chrbtom, keď ťa najviac potrebujem!?“ v jeho očiach sa mihli slzy a ona prudko vstala, bolestne zasiahnutá viac ako by sa dalo zniesť.

„Už niet cesty späť!“ odprevadila ho k bráne a starostlivo zamkla. „Už ma nikdy nehľadaj!“

---

Ďalšie diela od Denalea Volkona: