Úryvok z knihy

„Lapiť takého démona či ducha, Prízrak, ako ho Delaila v duchu nazvala, vôbec nie je ľahké. Celá nesvoja hodiny dumala, akú lesť na neho použiť, aby sa prezradil. Stála v obývačke za oknom, nepohnute a ticho, čelo zvraštené nadmerným sústredením, ruky založené na hrudníku, nepokojné vody meravého pohľadu stratené v neznámych diaľavách. Chlad, ktorý sršal z jej postoja, by možno vedel odradiť nejedného váhavého ducha, bola si však istá, že Prízrak nerozhodnosť v povahe nemá. Svedčil o tom fakt, ako nekompromisne zasiahol proti Igorovi, keď sa jej odvážil dotknúť. Bol odvlečený neznámou silou hlboko do temnoty lesa. Čo Prízrak s Igorom urobil?
Na jednej strane chcela vedieť, čo sa s Igorom stalo, na strane druhej však za tú nevedomosť bola rada. S istotou vedela ešte jednu vec, a to, že v jej prípade bude nečinnosť najlepšou stratégiou, ako sa postaviť
k celej situácii.
Netušila, či ju Prízrak chcel ochrániť alebo demonštrovať svoju hrozivú moc, ale predpokladala, že práve vyhrotená situácia ho podnietila tak nápadne prezradiť svoju prítomnosť.
Potrebuje navodiť ďalšiu rovnako vážnu a ohrozujúcu situáciu, aby v ňom vyvolala túžbu zasiahnuť alebo zjaviť sa.
Má však ohroziť vlastný život len preto, aby si dokázala, že v jej tieni postáva entita, ktorá s ňou nakoniec vôbec nemusí mať dobré úmysly? Má sa v poslednej chvíli postaviť pred idúce auto a čakať, či ju Prízrak
postrčí do bezpečia? Má napľuť nejakému svalovcovi, ktorý bude vyzerať ako gangster, do polievky a čakať, čo sa bude diať? Má vkročiť na železničné priecestie v čase, keď sa začnú chvieť koľaje? Má riskovať
pád z balkóna tým, že sa nebezpečne nakloní ponad zábradlie?
Musí existovať iná cesta.
Slnko sa chýlilo k západu, keď konečne prišla na spásonosnú myšlienku.“