POKER FACE 5/6

Helena stála v dokorán otvorenom okne svojej izby a nechala si nočným vánkom chladiť rozpálené čelo a líca. Bolo niečo po tretej hodine ráno, osamelý vták niekde nablízku si nôtil dookola svoju hlasitú pesničku.

„Načo si teraz v noci prišla?“ hlavou jej poskakovali Thomasove posledné slová ako nezbedné lúčne koníky.

Mal by si byť rád, že si ma po toľkých dňoch mohol vidieť.

Náhle sa otočila na päte, schytila do rúk mobil a napísala mu:

„Musela som prísť, aby som sa uistila, že som sa rozhodla správne.“ vzápätí mobil vypla a ľahla si spať.

Bolo už skoré popoludnie, keď sa Helene podarilo vstať. V pyžame, s kávou v jednej ruke a telefónom v druhej, vyšla na dvor a sadla si pod slnečník na drevenú lavicu. Prečo sa permanentne cíti taká unavená?

Odpila si z kávy, bola ešte horúca. Aj júlový slnečný deň ju zadúšal svojim sparnom. Zapla mobil a čakala na správy od Thomasa.

„Dobré ránko, poklad môj. Chcela si zistiť, či spávam doma?“

Oblial ju pot. To bude asi tým divným pocitom rozhorčenia, ktorý sa na plnú pusu smeje, ako sa zhovadila. Poľahky ťa odhalil.

„Nenamýšľaj si. Viem, že nespávaš doma.“ odbila ho malým klamstvom.

„Kde si? Prídem za tebou.“ dožadoval sa v momente.

Helena si vzdychla. Čo by dala za to, aby mohla vdýchnuť vôňu jeho hrudníka v silnom objatí. Cítila sa prázdna, nič vôkol nej nebolo tak dôležité, aby si to zaslúžilo jej pozornosť – ani odpoveď Thomasovi, ktorá by znela NIE.

Reakcia na jej ticho prišla o desať minút.

„Idem za tebou!“

To Helenu vyhnalo z domu.

Poprechádzala sa okolo jazera. V jemných vlnkách sa odrážalo žiarivé horúce slnko a oslepujúco sa blyšťalo, až to Helene ťahalo oči. Celá poplašená si v tej rýchlosti slnečné okuliare zabudla doma. Pri predstave, ako sa Thomas práve dobýja do rodičovského domu, jej nejasnou obavou dreveneli nohy a žalúdok sa chvel v slabých kŕčoch.

„Čo chceš, aby som urobil? Spravím všetko, už sa mi nevyhýbaj!“

Ruky sa jej triasli, keď nedôverčivo zazerala na displej telefónu.

„Chcem, aby moja duša prestala plakať… aby moje srdce prestalo pre teba biť a moja hlava prestala na teba myslieť…“

Predstavovala si, ako Thomas ohromene civie do telefónu a nevie, ako má reagovať. Pretože sa to rovnalo vyznaniu lásky, na ktoré doteraz nenabrala odvahu.

„Kde si? Musím ťa vidieť!“

Helena prešla do útoku. „Je to veľmi príjemné, nevedieť, kde som, čo robím, prečo nezdvíham telefón… a hlavne prečo len vypisujem sms, z ktorých sa nič nedozvieš.“

Karta sa obrátila. Pocit zadosťučinenia sa jej rozlial žilami. Človek nepochopí, čo druhému spôsobuje svojim správaním, dokiaľ to nezažije na vlastnej koži.

„Tak kde si? Všetko si vysvetlíme.“

Helena sa rozosmiala nad jeho nedočkavosťou. Čo by si dal za to, aby si ma našiel?

„Predstavuj si, že som u kamaráta. Tak ako som si ja predstavovala teba u tvojej dobrej kamarátky.“ Pche!

„Ja ťa prosím!“

„Choď pracovať, prídeš na iné myšlienky.“ Netráp ma. Netráp sa.

„Nie som v práci. Nedokážem sa sústrediť… celý deň na teba myslím.“

Helena imaginárne nabila pištoľ ostrými v ďalšej odpovedi. „Myslíš na mňa aj v cudzej posteli? Čo na to tá dotyčná? Necíti sa podvedená?“

Škodoradostne sa zaškerila do pomyselnej Thomasovej bledej tváre niekde tam na ich ulici.

„Žiadna dotyčná nie je. Ja ťa milujem! Chápeš to?“

Zúfalstvo nakoplo škodoradosti zadok a tá sa ozlomkrky rozbehla do šera.

Tak sa javí, že Thomas ťa nepodviedol. Čo by mala urobiť?

Nemalo zmysel niečo mu písať. Helena bola zmätená. Čím väčší odstup si bude od neho držať, tým je väčšia šanca, že ju neobalamutí sladkými rečami a bude veci vidieť také, aké reálne sú.

„Len počkaj, keď sa mi dostaneš do rúk!“ zastrájal sa, zatiaľ čo jej sa naplnili pľúca sladkastým strachom.

Helena zámerne odparkovala o dve ulice ďalej od domu, aby Thomasa nenapadlo znovu ju hľadať u rodičov. Zadumane kráčala po ulici, slnko jej svietilo do očí, nohy mala ťažké až mala pocit, že podrážky jej sandálov musia bojovať s lepkavým rozpáleným asfaltom, aby sa odlepili od cesty.

Ak Thomasovi krivdila a on ju nepodviedol, ešte stále sa na neho môže hnevať za to, že ju oklamal – zatajil sa a nepovedal jej, že je na pokri.

V dôsledku prebdenej noci jej slnečné lúče vyťahovali slzy z očí akoby im chýbali číre korálky do svojho náhrdelníka. Mrzuto si ich zotierala opakom ruky práve vo chvíli, keď sa spoza rohu ulice vynorila vysoká postava. Keď sa jej podarilo zaostriť zrak, Thomas si k nej sebavedome krátil cestu rýchlymi dlhými krokmi.

Najradšej by sa otočila a zutekala, na to však nebol čas. Dvoma skokmi bol pri nej a ona primrzla v jeho tuhom náručí. Uväznil ju tak mocne na svojej hrudi, až sa zadúšala.

„Nikoho nemám. Si moje všetko.“

Zhlboka sa nadýchol.

„Dnes o šiestej je turnaj v pokri. Ak dovolíš, rád by som ťa zobral so sebou.“

Helena stála v kúpeľni pred zrkadlom a skúšala si tretie šaty. Po dlhej dobe ísť na rande s Thomasom, to by chcelo niečo výnimočné. Thomas jej nepriamo povedal, že si môže na turnaji preveriť a potvrdiť jeho alibi. Helena vedela, že nič také neurobí. Všetečnými otázkami by dala verejne najavo, že si s Thomasom vzájomne nedôverujú a to jej bolo proti srsti. Svoje podozrenia nikomu cudziemu nemienila vešať na nos a nestála ani o prípadné posmešky poza chrbát. Intuícia jej hovorila, že Thomas neklame a to znamenalo iba jedno – konečne mu môže odpustiť. Jej nočným výletom je koniec.

Chvalabohu, konečne sa vyspí. Ak všetko dobre pôjde, tak v Thomasovom náručí.

Na jednej strane bola šťastná, že Thomas jej dôveru nesklamal a tak môže s čistým svedomím sadnúť k nemu do auta a potichu si prepliesť prsty s jeho prstami, na druhej strane mala zmätené pocity z jeho novej záľuby.

Bál som sa, že si budeš o mne myslieť, že som gambler, vírilo jej hlavou.

Nebolo to také okázalé ako si sprvoti predstavovala. Vstúpili do neveľkého hotela, Thomas ju viedol do tmavého mliečneho hotelového baru, otvoreného pre verejnosť od dvadsiatej hodiny. Oznam na dverách hlásal, že dnes je bar k dispozícii iba pre uzavretú spoločnosť. V šere boxov vypili jednu kávu, potom sa presunuli do rohu miestnosti, kde potichu hralo rádio a lampy ostro svietili nad zelenými pokrovými stolmi. Dealer jej dovolil posadiť sa k Thomasovi, hoci to bolo proti pravidlám. Obzrela sa ponad plece. Tri pokrové stoly boli obsadené hráčmi, nik jej však nevenoval ani pohľad, tobôž nie pobúrený či nesúhlasný. S láskavým úsmevom jej vysvetlili, že sa hrajú vyraďovacie kolá a ona nadobudla pocit, že sa o nič vážne nejedná.

Prešli dve hodiny a bola to Helena, kto pred ostatnými strúhal poker face. Thomas niekoľkokrát prišiel o nakúpené žetóny a kupoval si nové. Neverila vlastným očiam, keď vyťahoval stovky eur a nenútene ich hádzal na zelený poťah stola s nebezpečne rozžiareným pohľadom. Pery mal roztiahnuté v rozjarenom úsmeve, jeho smiech bol hrdelný a šťastný, až sa Helena na okamih vážne zamyslela, či to zažehnaná kríza medzi nimi ho robí takým blaženým alebo poker. Skrývala ustarané pohľady zakaždým, ako hra skončila, a on sa k nej naklonil, aby ju zľahka pobozkal na plece či chrbát ruky. Sem tam jej stisol dlaň, inokedy ju jemne pohladil po kolene. Rozhorčenie, ktoré sa snažila schovať za rozpálené líca a pohľad sklopený na hraciu plochu, to nijak nezmiernilo.

Po veľkej prestávke zostala sama vo svojom koženkovom boxe. Thomas prešiel vyraďovacím procesom a dostal sa do turnaja. Bolo pol deviatej. Objednala si martini.

Doliehali k nej výkriky, nadávky a hlasná vrava. Thomasove výbuchy smiechu v tej zmesi boli neprehliadnuteľné. Ako noc sadla na bledé parapety malých okien, objednala si ďalšie martini.

A potom ich už radšej prestala počítať.

Taká strata času!

Presedieť polovicu noci sama v boxe a popíjať alkohol! Helene sa motala hlava pri pohľade na ubiehajúcu tmavú cestu pred nimi, ožiarenú diaľkovými svetlami Thomasovho auta a tak ich podvedome privrela. Pod viečkami mala na sietnici vypálený čas, červenou farbou hodín na palubnej doske – 01.14.

Asi v polovici cesty k nemu obrátila hlavu. „Koľko si dnes minul?“

Vôbec ho tá otázka nezaskočila.

„Dvesto.“ odvetil nenútene.

„To nie je pravda,“ zakontrovala, „veď len žetóny ťa stáli asi osemsto.“

„To áno, ale šesťsto som vyhral späť.“

„Aj tak si stále v mínuse,“ zadumane skonštatovala a zahľadela sa von oknom.

Mala by byť pohoršená?

Nevedela.

Sú to jeho peniaze. Pokiaľ vie financovať svoje hobby bez toho, aby ho to existenčne ovplyvňovalo, asi by mu nemala nič hovoriť.

Každý potrebuje nejakého koníčka.

Helena zostala zaskočená, keď Thomas na druhý deň neskoro popoludní vyskočil z gauča a zahlásil:

„Idem na poker.“

„Veď si tam bol včera?“ prekvapene otvorila ústa. „Myslela som si, že dnes si niekam zájdeme.“

„Zájdime si na poker,“ pohotovo zareagoval. „Obleč sa, nebudeme sedieť doma! Je krásny deň!“

To mal pravdu, tak krásny deň si ale nezaslúžil, aby ho presedeli na pokri.

Neviditeľné ruky ju však postrčili z gauča a nenápadne jej stisli pery, aby neprotestovala. Niekde v jej hlbokých útrobách sa dvíhal varovný prst.

Choď! Nejak sa mi to nezdá s tým pokrom! Thomas je čudný.

Zastavili na benzínovej pumpe. Zakiaľ Thomas tankoval, Helena otvorila jeho peňaženku. Dvetisícsto eur.

Som zvedavá, s koľkými sa vrátime.

Dnes si Helena nesadla k Thomasovi pri vyraďovacích kolách. Zbalila si notebook, zložila sa v tmavom boxe a pripojila sa k wi-fi. Ak sa bude nudiť, pozrie si nejaký dlhý historický film.

Ale najskôr trocha investigatívy.

Helenina myseľ v posledných hodinách neúnavne pracovala a zaoberala sa pokrom. Niekde v hĺbke svojho podvedomia tlela neodbytná myšlienka, že niečo dôležité jej uniká. Len to zatiaľ nevedela zachytiť a identifikovať.

Vyhľadala si v obchodnom registri firmu TECHMONT, ktorej bol Thomas majiteľom. Založená pred štyrmi rokmi, stále aktívna. Hlavné zameranie – stavebné práce. Pri finančných ukazovateľoch Helena zbledla. Od prvého roku založenia spoločnosť vykazovala stratu, ktorá sa každým rokom prehlbovala. Helena sa zamyslela. Nepobadala, žeby mal Thomas finančné problémy, ale sú spolu len polroka. Ešte toľko vecí o ňom nevie!

Aj keď sa zapovedala, že nebude piť alkohol, objednala si martini. Z nejakého nejasného dôvodu bola celá nesvoja.

Prečo ju odrazu zaplavuje strach?

Helenina ruka opatrne vkĺzla do vnútorného vačku tenkej Thomasovej bundy, zatiaľ čo sa Thomas sprchoval. Zamračila sa nad otvorenou peňaženkou.

Deväťsto eur.

Srdce sa jej divoko rozbúchalo. Je normálne takto utrácať peniaze?

Zviezla sa na gauč a zvláštny chlad zmiešaný so strachom sa jej lial žilami. Ani okom nemrkla, keď sa popoludní vyobliekal na večerný pokrový turnaj. Keď to tak ráta, jeho pokrové turné trvá už vyše týždňa.

Nageloval si vlasy a spokojne si pospevoval.

„Thomas,“ zatiahla skôr, než otvoril vchodové dvere, „máš nejaké dlhy?“

Na okamih zaváhal, potom jej venoval ostrý pohľad. „Nie je to nič vážne.“

Helena sa nadýchla. „Netajil by si predo mnou nič dôležité, že nie?“

„Zostal mi nejaký rest z mladosti. Kúpil som si auto a vzápätí havaroval. Vieš, ako sa to hovorí, mladosť – pochabosť,“ pokrčil plecami s nevinným výrazom.

„Zobral som si naň pôžičku.“

„Koľko?“ upierala na neho pohľad s neskrývanou obavou.

„Okolo desaťtisíc,“ vrátil sa k nej, chytil jej tvár do dlaní a na čelo nalepil hlasitý bozk.

„Dokedy to budeš splácať?“

Prečo mala odrazu pocit, že sa musí zaujímať o jeho finančné transakcie?

„Nikdy to nesplatím,“ ozrejmil jej s výrazom akejsi nadutosti.

„Prečo?“ takú odpoveď nečakala.

„Prečo by som mal? Nedám im ani cent, darmožráčom!“ zdvihol päsť do vzduchu.

„To ale nie sú tvoje problémy. Som už dospelý, Helena. Svoje veci si viem manažovať sám.“

Dlho stála v chodbe a zazerala na vchodové dvere, ktorými tak bezstarostne odišiel.

Plecia jej oťaželi pod váhou strašného tušenia.

Otočila kľúč v zámke a reflexívne pristúpila k Thomasovej skrini. Chvíľu pred ňou postávala s prstom na perách. Cítila sa ako zlodej. Nikdy nesiahala na Thomasove veci bez jeho dovolenia. Ukradnutý mobil bol zúfalý výkrik ohrdnutej ženy, ktorou nakoniec nebola, ale takmer sa z toho zbláznila.

Vytiahla škatuľu od topánok plnú písomností.

Thomasových písomností.

Musím sa dozvedieť pravdu, tú neistotu neprežijem.

Ďalší zúfalý výkrik a nová trhlina na pancieri ich vzájomnej dôvery.

Sadla si so škatuľou na gauč a položila si ju na kolená.

O pol hodinu jej ruka zúfalo klesla.

Nevedela, čo je horšie – nevera alebo fakt, že Thomas má toľko dlhov, až sa jej z tých čísiel hlava zatočila.

A čo bolo ďalej? Prečítajte si pokračovanie.

______________________________________________________________________________

Už ste sa niekedy chceli stratiť v inom svete? Autorka, ktorú poznáte z tohto blogu, Vás pozýva na dobrodružstvo do ríše fantázie. Jej strhujúca fantasy romantika Vás očarí od prvej strany. Objednajte si teraz knihu/y s osobným venovaním autorky a nechajte sa unášať príbehom, ktorý Vás nenechá chladnými: