POKER FACE 4/6

Pípla sms.

„Prečo mi toto robíš?“

Thomas.

„Máme spoločné plány.“

„Prečo si ubližujeme?“

„Kde si, láska?“

Som stratená, prebehla Helene hlavou myšlienka pri pohľade na Thomasovu poslednú správu.

Stála na chodbe, v pravej ruke žmolila kľúč od auta a upierala pohľad na nástenné hodiny.

22:36

Má odísť na svoje stanovište neďaleko bytu už teraz? Predchádzajúce noci jasne ukázali, že Thomas sa domov pred polnocou nevracia. Vidina niekoľkohodinového čakania ju vôbec nenadchýnala.

Ale čo ak sa dnes vráti skôr?

Po desiatich minútach neistoty nakoniec zhasla a zamkla za sebou vchodové dvere.

Len čo zistila, že Thomasove auto nie je na parkovisku, v duchu si vynadala za naivitu, zaparkovala medzi dve dodávky a zhasla svetlá.

Čo má Thomas každý večer také dôležité, že sa po ňom zľahne zem?

Odovzdane zopakovala scenár z posledných večerov – z trávnika pod balkónmi si najskôr overila, či sa u nich svieti, a keď sa uistila, že okná sú nepreniknuteľne tmavé, vyťukala kód na číselnom paneli, následne vchodové dvere s tichým „cuk“ uvoľnili zámku a vybehla na prvé poschodie. Vošla do bytu, pohľadom prebehla spálňu, obývačku, kuchyňu i kúpeľňu, hľadala hocičo nezvyčajné, podozrivé, mätúce. Keď nič také nenašla, zhasla, otvorila dvere na balkón a oprela sa o zábradlie. Očami zablúdila hore k jasnej nočnej oblohe, hviezdy sa jagali na pozadí štyroch štíhlych, vysokých borovíc, tmavších ako sama noc. Zamyslela sa, stratená v teplých čiernych diaľavách.

S najväčšou pravdepodobnosťou nevydrží hliadkovať ďalšie noci. Je jej jasné, že Thomas sa zdržiava na neznámom mieste do skorého rána, spať chodí domov. A sám. Zatiaľ. Hliadkovanie ju oberá o zdravý spánok, narušila si celý biorytmus a jej telo i myseľ to výrazne ovplyvňuje mučivým spôsobom. Prebdené noci, depresia, clivota a samota ju oberajú o energiu, ráno nemôže vstať – a to dokonca ani na obed, nemá silu a vôľu vykonávať koždodennú rutinu. Jej záložné zdroje idú už len na polovičný výkon.

Rada by zistila, kde Thomas trávi svoj čas, ale aj z diaľky pozná jej auto, nedokáže ho sledovať bez toho, aby ju nepoznal. Mal zvláštne nadanie nečakane sa objavovať na miestach, na ktorých sa ocitala ona bez toho, žeby sa dopredu dohodli alebo by si povedali, kde budú. Akoby ich osud jeden druhému stále predhadzoval do cesty s nevyslovenými slovami – vy dvaja k sebe patríte, nech sa deje čo chce.

Potrebovala by zistiť, čo si o celej situácii myslí Thomas. Stačilo by vypočuť si jediný jeho telefonický rozhovor. Keď sa Thomasovi nedarilo, keď sa pohádali alebo mal zlý deň, mal tendenciu obvolávať svojich kamarátov a kolegov, aby sa vyrozprával z toho, čo ho trápi. Helene sa zveroval málokedy, aj to len povrchne, pretože mu záležalo na vlastnom statuse tvrdého muža, ktorý má ochraňovať svoju ženu od všetkého zlého, vrátane svojich problémov.

Nevideli sa už niekoľko dní, Thomas musí byť nervózny a nesvoj.

Má sa postaviť pod strom a dúfať, že Thomas vylezie o druhej ráno na balkón telefonovať, aby sa niekomu zdôveril so svojimi obavami?

Hlúposť. Musí byť lepšie riešenie.

Medzi čelom postele a oknom je úzky priestor.

Schová sa za posteľ!

To bol teda nápad za všetky drobné!

Behom pár minút ju začal omínať zadok na tvrdej dlážke, z plávajúcej podlahy sálal chlad a prenikal jej do celého tela. Po pol hodine celá skrehnutá vybrala zo skrine deku, zloženú ju hodila ku stene, o ktorú sa opierala a vtesnala sa naspäť medzi čelo postele a radiátor.

Bojovala s neodbytným pocitom, ktorý jej opovržlivo dohováral s penou v kútikoch úst, že je trápna a smiešna.

23:46

Thomas sa čochvíľa vráti.

Osprchuje sa, zapne televízor a zaspí na gauči. Modrosivé svetlo z veľkej obrazovky sa mu bude preháňať po tvári až dokým ho ranné zore neprebudia.

Potom sa Helena vyparí ako duch.

02:17

V Helene vrel hnev.

Thomas nechodil, žalúdok sa jej krútil hladom a vydával škriekavé zvuky do ticha, ktoré pôsobili na Helenine nervy ako Molotovov koktail.

Presiaknutá chladom a zbytočnosťou celého svojho konania, zúrivo za sebou zamkla dvere a vrátila sa do auta.

O tri minúty neskôr to bol Thomasov chrbát, ktorý spôsobil, že sa jej líca zafarbili tŕňom slepej pomstychtivosti.

Ďalšiu noc sa Helena vybrala k bytu až o jednej v noci. Na jej prekvapenie, Thomas bol doma. Zaparkované auto a svetlo z televízora zvláštnym spôsobom rozozvučali struny na jej spustnutom srdci.

Pomaly vystúpila schodiskom a s rozbúšeným srdcom zastala pred dverami do bytu. Keby vedel, že tu stojí… tak blízko…

Akoby ju zasiahol paralyzér. Nehybne stála v tme a plytko dýchala.

Nato sa na poschodí rozsvietilo svetlo. Helena prudko nabrala kyslík do pľúc a pomaly zasunula kľúč do zámky. Nepravidelné kroky a hlasité dychčanie. Nejaký sused práve schádzal schodiskom vyvenčiť psa. Pootočila kľúčom v zámke a opatrne poodchýlila dvere. Láskavý hlas sa prihováral psovi, miešal so zvukom pazúrov na kamennej dlážke.

Helena si vydýchla, len čo zbadala zavreté dvere do obývačky. Hlasy a zvuky z televízora ju upokojili a tak sa prešmykla dnu. Opatrne za sebou zavrela dvere, nevydali ani hláska. Konala skôr inštinktívne, preto sa na okamih zháčila a premýšľala, čo chce spraviť. Nakoniec pristúpila k obývačkovým dverám a chytila do rúk kľučku. Úzkostlivo pomaly ju stláčala nadol a odchýlila dvere na pár centimetrov.

Presne, ako si myslela, Thomas spí a zdá sa, že nemá ani poňatia o tom, čo sa mu deje pod nosom. Zaspal oblečený, takže to nebude tak dávno, čo prišiel domov. Pohľad jej padol na mobil na nabíjačke. Našľapovala nečujne k rohu miestnosti, načiahla ruku k stolu a chvatne ho vopchala do zadného vrecka džínsov. Potom sa otočila a rýchlo kráčala von.

„Helena?“

Naozaj začula za chrbtom svoje meno alebo sa jej to marí?

„Helena, si to ty?“

Skočila k vchodovým dverám a rázne ich zavrela. Zarevali ako vojak na fronte, ktorému guľka prestrelila ucho. Vyrazila z paneláka akoby jej horelo za pätami. Rozbehla sa krížom cez trávnik s úmyslom nájsť vzdialené, skryté, bezpečné miesto, kde si nerušene a starostlivo poprezerá Thomasove správy.

Buď je ten človek taký prezieravý a všetky správy, ktoré by ho usvedčovali z nevery, vymazal alebo je Helena paranoidná.

Okrem reklamy na nejaký poker a správy od jedného z jeho kamošov, ktorého nikdy nevidela, v znení – Maj svoju hrdosť a nepros sa jej! – nenašla nič rukolapné. V zozname hovorov sa nachádzali iba mená jeho kamarátov, ktoré poznala a pracovné telefonáty.

Postavila sa vo svojej skrýši medzi hustými kríkmi vysokými po pás a rozhliadla sa. Už tretíkrát počula kroky prechádzajúce niekde nablízku, ale nikoho nevidela. Ak ju Thomas zaregistroval, určite ju hľadá. Ak ju nevie nájsť, počká si ju pri aute, na ktoré bezpochyby natrafí.

Nebude tu čakať do rána, vráti sa a mobil ukradomky položí ma miesto, kde ho zobrala.

Práve prechádzala popod ich balkón, keď sa znenazdania oproti nej objavila postava. Helena sa naľakala a zacúvala do kúta. Vedela, kto je to.

„Počkaj!“ jeho výkrik sa niesol nocou v niekoľkonásobnej ozvene. Odrazil sa od panelových stien, od matne sa lesknúcich okien zaparkovaných áut, od pouličných lámp a košatých stromov.

Helene naskočili zimomriavky. Počula, že ju nasleduje, rozhodla sa utekať. Krv sa jej vzbúrila, srdce bilo až v sluchách a dych sa jej zadŕhal v hrdle.

„Helena!“

Dobehol ju pri aute, mocne ju otočil k sebe a oprel o kapotu. Pritlačil ju vlastným telom na strane vodiča. Hrozivo sa nad ňou týčil, až jej z pier unikol vystrašený pridusený výkrik. Celým svojim zjavom jej dával najavo, že akýkoľvek pokus o útek zmarí hneď na začiatku.

„Nie…“ hlesla ublížene.

Počula, ako zhlboka nasal vôňu jej tmavých vlasov a prudko vydýchol.

„Prepáč mi,“ začal tichým hlasom, „prepáč mi to všetko.“

„Čo konkrétne?“ rada by chytila Thomasa do pasce vlastných slov.

„Že som ti nezdvíhal telefón… ale nemohol som.“

Och! Zasa tá istá rozprávka!

Helena sa do neho zaprela a nasilu ho odtlačila. Pravda, keby nechcel, nepohla by ním ani o centimeter, ale neochotne sa odtiahol.

„Neviem, čo si myslíš, ale krivdíš mi.“ pokračoval neoblomne.

„Chceš to vedieť?“ šplechla mu do tváre s divokým výrazom, „myslím, že si ma podviedol, Thomas. Podviedol si ma s inou ženou. Inak by si nemal problém absolvovať so mnou hovor v ktorejkoľvek nočnej hodine, na hocijakom mieste na tejto planéte.“

„Neexistuje!“ vykríkol a na okamih sa zháčil.

„Dobre, vieš, že okrem teba nikoho nemám. Nikdy by som ťa nepodviedol, na iné ženy nemám čas a ani ma nezaujímajú. Ty si to najlepšie, čo ma v živote stretlo, to veľmi dobre vieš! Sám som ti to povedal, niekoľkokrát!“

Helena sa naježila. „Netrep! Ktorý muž by nedvíhal telefón – tomu najlepšiemu, čo ho v živote stretlo,“ zopakovala po ňom sarkasticky, „iba ten, ktorý nechce prezradiť, kde a s kým je! Keď si si uvedomil, že som sa nahnevala, chytro si sa dorútil domov. Z topánok si skočil rovno do sprchy akoby som z teba mohla niečo zacítiť!“

Thomas sa nasilu zasmial. „Čo si mohla zacítiť? Jedine to, že som bol spotený a taký som sa ti nechcel ukazovať na oči. Chcel som ťa stisnúť v náručí, ale nie tak, aby si sa odporom odtiahla! A čo si urobila ty? Utiekla si bez jediného slova!“

Helene sa na tvári zjavila sarkastická grimasa. „Veľa hovoríš, ale nič neprezradíš. Máš problém povedať mi, kde si bol?“

Ostentatívne mu hľadela do očí, zatiaľ čo vánok jej podchvíľou jemne odhŕňal vlasy z tváre.

„Bol som…,“ sklonil hlavu, lebo neuniesol váhu jej obviňujúceho pohľadu, „na pokri.“

„Poker?“ neveriacky zopakovala.

„Áno. Chodím na turnaje pokru,“ prehltol naprázdno. „Úzka skupina ľudí, nič oficiálne. Nemôžem telefonovať cez turnaj. To nejde.“

Helena podvedome zakrútila hlavou, pomaly, zo strany na stranu. „A prečo si mi to nepovedal? Nemáme pred sebou predsa nijaké tajnosti.“

„Nechcel som, aby si si myslela, že som gambler.“

„A nie si?“ zatiahla.

„Nie!“

Helena mu strčila do rúk jeho mobil a otočila sa chrbtom. Odomkla dvere na aute a posadila sa za volant. Strčila kľúč do zapaľovania a naštartovala.

„Tie pokrové turnaje sa konajú každý večer a trvajú celú noc?“

Thomas sa pousmial, tentoraz úprimne pobavený. „Ak nevypadneš v prvých kolách, trvajú zhruba do jednej – do druhej.“

A čo ten ženský parfém na jeho oblečení. Bol tam?

Nechcela ho s touto domnienkou konfrontovať, aby si nemyslel, že jej žiarlivosť nezdravo zatemnila mozog.

„Aj tak ti neverím!“

Zabuchla dvere, nato zamkla a zaradila jednotku bez toho, žeby sa na neho čo i len raz pozrela.

A čo bolo ďalej? Prečítajte si pokračovanie.

______________________________________________________________________________

Už ste sa niekedy chceli stratiť v inom svete? Autorka, ktorú poznáte z tohto blogu, Vás pozýva na dobrodružstvo do ríše fantázie. Jej strhujúca fantasy romantika Vás očarí od prvej strany. Objednajte si teraz knihu/y s osobným venovaním autorky a nechajte sa unášať príbehom, ktorý Vás nenechá chladnými: