POKER FACE 1/6

Nespala celú noc.

Bolí ju hlava. Bolí ju brucho.

Páli ju každý nádych. Neviditeľné ruky zvierajú jej hruď až sa dusí.

Ruky sa trasú. Ešte stále.

Je smädná. Siahne po fľaši s vodou zo sedadla spolujazdca, vyprahnuté hrdlo zvlaží hlbokým hltom a skôr, než nasadí vrchnák na fľašu, napne ju.

Ako sa jeden človek, behom jednej noci, dokáže zmocniť všetkej jej životnej energie?

Niekde hlboko v podvedomí sa vznáša tichý hlas, ktorý sotva počuť, no neustále dokola opakuje: „Nebuď smutná! Nebol ťa hodný!“

Je 18:34.

Včera o tomto čase bola šťastnou ženou, dnes, po tých šialených udalostiach sa jej zmocňuje závrat.

Ešte neplakala. V hrudi predzvesť búrky, no z hustých búrkových mrakov nekvapká. Zatiaľ nie. Asi je ešte stále v šoku.

Muž, ktorý sľúbil, že okolo jej dôvery mocne stisne prsty v ochranárskom geste, zovretie ľahkomyseľne povolil.

Prečo jej tak ublížil?

Je ako v horúčke.

To, čo tohto muža robilo výnimočným, bol jeho upokojujúci dotyk – stačil jediný, aby skrotil rozbúrené more v jej duši a zahnal všetky živly, ktoré ho ovládali.

Ako má upokojiť nebezpečne vysoké vlny, keď búrku nad more privolal on sám? Sadisticky ju zalievali smútkom, hrôzou, prázdnotou, ľútosťou a clivotou. Ako zastaviť splašený galop vlastného srdca? Ako pochytať rozlietané vtáky, ktoré svojím užialeným spevom roznášajú jeho meno po svete zrady a osamelosti?

Privrie oči a privoláva späť ten moment, keď jeho ústa vážnym rozochveným hlasom hovoria, že ju miluje, popri tom ju stíska tak silno akoby mohli splynúť v jedno telo. Je plná jeho tepla, vône, tlkotu srdca, dychu, aury. Tento muž, ktorý ju presvedčil, že je ženou, na ktorú celý život čakal, včera nespal doma, v ich spoločnej posteli.

Kde bol? Prečo jej nespomenul, že pôjde von?

Zmocnila sa jej triaška, len čo medzi osamelými stenami bytu utíchol vyzváňací tón, na ktorý dlho nikto nereagoval.

Nezdvíhal.

Zvnútra ju spaľoval oheň, menil na popol jej údy a krv v žilách na púštny piesok. Dotkla sa hánkami líc – horeli ako pochodeň.

Horeli aj teraz.

Ešte stále.

Znova jej vyschlo v hrdle, musela sa napiť.

Vypla svetlá, zhasla motor a hudbu pustila hlasnejšie. Snáď, aby prehlušila vlastné myšlienky.

Nepomohlo to.

Nočná mora sa vrátila.

Videla sa písať sms: „Spíš?“

Nedokázala si sadnúť a upokojiť sa. Kráčala od jednej steny k druhej, nikdy sa jej obývačka nezdala tak malá a stiesnená ako teraz.

Prečo nespíš doma? Prečo nezdvíhaš telefón?

Nejasné podozrenia a nepokoj ju vyhnali na nezvykle tiché parkovisko pred domom. Sadla do auta a bezcieľne sa vozila nocou.

Triaška bola tak intenzívna, že musela zakúriť na najvyšší stupeň, aby jej nedrkotali zuby.

Mrkla na displej telefónu položeného pri riadiacej páke.

Odpísal!

Táto studená sprcha ju prinútila zastať. Čo sa deje? Čo je to za hlúpu otázku? Nechápe, že ho o jednej v noci hľadá?

Prečo jej odpisuje, keď nespí? Prečo nezavolá?

Zavolala mu ona.

Bez odozvy.

Chvíľu nechápavo hľadela pred seba. Nechce s ňou hovoriť? Alebo nemôže?

Nakoniec napísala: „Prečo mi nezdvíhaš telefón?“

Dlhé minúty sa nič nedialo. Podozrenia v nej rástli, až ju schmatli za krk. Nedostakom kyslíka sa jej spravila hmla pred očami. Sprudka sa nadýchla a naštartovala.

Nemôže stáť na mieste a čakať.

Telefón!

Zvonil.

No vzápätí onemel.

Zatiahla ku kraju cesty a zavolala mu naspäť. Konečne sa spoja!

Nič.

Skúsila to znova.

Zase nič.

Tak ešte raz.

Zamračila sa.

On sa s ňou naozaj zahrával!

Bolo to tak absurdné, až zaklonila hlavu a rozosmiala sa.

Rozhodla sa napísať mu sms.

„Ja sa nehrám na slepú babu. Toto malé predstavenie mi stačilo!“

Nechceš, aby som vedela, kde si. Rozumiem. Preto nezdvíhaš telefón, lebo konfrontácii by si sa nevyhol. Odbavuješ ma správami, aby som ti nemohla vyčítať, že si sa neozval.

Prestala sa triasť. Chvalabohu.

Istota je v značnej miere upokojujúca.

Nespí. Doma. V ich posteli. Spí v inej. Cudzej. A nie sám.

Zaliala ju vlna zlosti. Ako výkričník za nevyslovenou výčitkou mu venovala desať telefonátov idúcich za sebou. Samozrejme, nereagoval.

Dúfala však, že aspoň znervóznel dostatočne na to, aby sa z potenciálneho žrebca stal malý poník.

Telefón sa rozsvietil.

„Áno? A na čo sa hráme?“

So znechutením hodila mobil na sedadlo spolujazdca. Je hotovo. Už mu nenapíše, ani nezavolá.

Otočila auto a pomaly sa vracala späť domov. Noc bola teplá, les sa černel na pozadí neskorej noci, z rádia vychádzala hudba, z ktorej by mala pookriať, no dnes nemala na ňu  žiaden účinok.

Zastala v chodbe ich malého bytu a zostala nerozhodne stáť. Čo by mala urobiť? Prepadla ju únava, bola so silami v koncoch, v hrudi cítila strašlivé duté prázdno.

Vyspí sa.

Potom sa zbalí.

A odíde.

Navždy.

Znelo to ako logický plán. Trochu sa upokojila. Keď neistota ako-tak ustúpila, zostala blčať iba bolesť.

Ťažko si vzdychla.

Nečakala, že on sa vráti skoro ráno domov. Bola sobota a on rád leňošil v horúcom náručí roztúženej alebo uspokojenej ženy.

Náhle v zámke zaštrkotal kľúč.

Hrôzou priam nadskočila. Nie! Nechce mu čeliť v takomto rozpoložení!

Cítila na sebe lepkavý nános zrady, krivdy a hnevu. Odrazu bola vystrašená z myšlienky, čo bude ďalej.

Nedokázala sa na neho pozrieť, keď vošiel. Zavrela sa na toaletu. Tam stála s rukou pevne pritisnutou na ústach v absolútnej tme.

Počula, ako sa vyzliekol a vošiel do sprchy.

Odkiaľ sa zobrala tá náhla potreba sprchovať sa?

Prečo sa vôbec ponáhľal domov?

Opatrne si otvorila a ako námesačná podišla k mužskému oblečeniu pohodenému na gauči. Natiahla ruku za jeho tričkom. Ešte držalo jeho teplo. Sklonila hlavu a privoňala k nemu. Bola to skôr reflexívna reakcia.

Srdce vynechalo úder, dva, tri. Takmer zamdlela. Triaška sa v momente vrátila v plnej sile. Ženský odor nebol prenikavý, ale bol tam. Ako mdlý tieň.

Hľadela na zem, výdych zhrozenia uviaznutý v pľúcach.

Nemôže tu zostať! S ním pod jednou strechou!

Sprcha utíchla.

Chvatne sa obula, prehodila si plátennú tašku cez plece a načiahla sa po kľučke.

Znenazdania sa jej rameno ocitlo v železnom zovretí.

„Helena!“

Odstrčila ho.

Otvorila dvere a zbehla schodisko.

Keď nasadla do auta a chcela zavrieť dvere, vzopreli sa.

„Nie!“ skríkla na neho a prudko zabuchla. Vzápätí zamkla.

Obišiel auto, v spätnom zrkadle videla, ako si sadá do toho svojho.

Nato vyrazil do tmy.

Naspäť za ňou, za tou záhadnou ženou.

Hodiny sa posunuli na 19:56.

Plač neprichádzal. Cez okná svojho auta sledovala mesto ležiace pod kopcom v zapadajúcom slnku.

Prešla si prstami po spánkoch, pulzujúca bolesť v hlave narastala každým novým úderom srdca.

So súmrakom príde žiaľ. Tým si bola istá. Zostane tu sedieť, sama, v aute, nad mestom, zatiaľ čo on sa ponáhľa utešiť do náručia inej.

Muž, ktorý v záchvate úprimnosti vyhlásil, že ju miluje a nikdy nepustí, pretože je ženou jeho života, sa stratil za dvoma zákrutami.

Všetky tie hrozné pocity, ktoré jej tak jemnocitne vo finále daroval, ju dnes v noci položia na kolená.

A potom bude plakať.

Konečne.

A čo bolo ďalej? Prečítajte si pokračovanie.

______________________________________________________________________________

Už ste sa niekedy chceli stratiť v inom svete? Autorka, ktorú poznáte z tohto blogu, Vás pozýva na dobrodružstvo do ríše fantázie. Jej strhujúca fantasy romantika Vás očarí od prvej strany. Objednajte si teraz knihu/y s osobným venovaním autorky a nechajte sa unášať príbehom, ktorý Vás nenechá chladnými: