späť na blog

NOČNÝ BEŽEC – 1 PARTING WAYS

Nespala celú noc.

Bolí ju hlava. Bolí ju brucho.

Páli ju každý nádych. Neviditeľné ruky zvierajú jej hruď až sa dusí.

Ruky sa trasú. Ešte stále.

Je smädná. Siahne po fľaši s vodou zo sedadla spolujazdca, vyprahnuté hrdlo orosí hlbokým hltom a skôr, než nasadí vrchnák na fľašu, napne ju.

Ako sa jeden človek, behom jednej noci, dokáže zmocniť všetkej jej životnej energie?

Niekde hlboko v podvedomí sa vznáša tichý hlas, ktorý sotva počuť, no neustále dokola opakuje: „Nebuď smutná! Nebol ťa hodný!“

Je 18:34 nasledujúceho dňa po tej strašnej noci.

Ešte neplakala. V hrudi predzvesť búrky, no z hustých búrkových mrakov nekvapká. Zatiaľ nie. Asi je ešte stále v šoku!

Muž, ktorý sľúbil, že vôkol jej dôvery mocne stisne prsty v ochranárskom geste a nikdy nepustí…

Je ako v horúčke.

Privrie oči a privoláva späť ten moment, keď jeho ústa vážnym rozochveným hlasom hovoria, že ju miluje, popri tom ju stíska tak silno sťaby mohli splynúť v jedno telo. Je plná jeho tepla, vône, tlkotu srdca, dychu, aury. Tento muž, ktorý ju presvedčil, že je ženou, na ktorú celý život čakal, včera nespal doma, v ich spoločnej posteli.

Zvnútra ju spaľuje oheň, mení na popol jej údy a krv v žilách na púštny piesok. Dotkla sa hánkami líc – horeli ako pochodeň. Rozhoreli sa o polnoci, keď zistila, že ich malý spoločný byt zíva prázdnotou.

Kde je? Prečo jej nespomenul, že pôjde von?

Znova jej vyschlo v hrdle, musela sa napiť.

Stačil jediný jeho dotyk, aby rozbúrené vlny jej duše spľasli a more sa upokojilo. Oslobodilo sa od akýchkoľvek živlov.

Ako má však upokojiť rozbúrené more, vlny ktorého rozčeril on sám, vzopäli sa, zdvihli vysoko k temnému nebu a sadisticky ju zalievali tonami smútku, prázdnoty, krivdy, clivoty a ľútosti? Ako zastaviť splašený galop vlastného srdca? Ako pochytať rozlietané vtáky štebotajúce bôľom a žiaľom jeho meno do sveta zrady a osamelosti?

Prečo jej tak ublížil?

Zmocnila sa jej triaška, len čo medzi osamelými stenami bytu utíchol zvuk zvonenia telefónu čakajúceho na odozvu. Nezdvíhal.

Začala písať sms: „Spíš?“

Nedokázala si sadnúť a upokojiť sa. Prečo nespíš doma? Prečo nezdvíhaš telefón? Nejasné podozrenia a nepokoj ju vyhnali späť na nezvykle tiché parkovisko pred domom. Sadla do auta a bezcieľne sa vozila nocou.

Triaška bola tak intenzívna, že si musela zakúriť, aby jej nedrkotali zuby.

Mrkla na displej telefónu položeného pri riadiacej páke.

Odpísal!

„Čo sa deje?“

Táto studená sprcha ju prinútila zastať. Čo sa deje? Čo je to za hlúpu otázku? Nechápe, že ho o jednej v noci hľadá?

Prečo jej odpisuje, keď nespí? Prečo nezavolá?

Zavolala mu ona.

Bez odozvy.

Chvíľu nechápavo hľadela pred seba. Nechce s ňou hovoriť? Alebo nemôže?

Nakoniec napísala: „Prečo mi nezdvíhaš telefón?“

Dlhé minúty sa nič nedialo. Podozrenia v nej rástli, až ju schmatli za krk a nedostakom kyslíka sa jej spravila hmla pred očami. Naštartovala.

Nemôže stáť na mieste a čakať.

Telefón! Zvoní!

No vzápätí onemel.

Zatiahla ku kraju cesty a zavolala mu naspäť. Konečne sa spoja!

Nič.

Skúsila to znova.

Zase nič.

Tak ešte raz.

Zamračila sa.

On sa s ňou naozaj zahráva!

Bolo to tak absurdné, až zaklonila hlavu a rozosmiala sa. Muž jej srdca sa rozhodol uvoľniť zovretie vôkol jej dôvery, ktorú sľúbil vehementne chrániť.

Rozhodla sa napísať mu sms.

„Ja sa nehrám na slepú babu. Toto malé predstavenie mi stačilo!“

Nechceš, aby som vedela, kde si. Rozumiem. Preto nezdvíhaš telefón, lebo konfrontácii by si sa nevyhol. Odbavuješ ma správami, aby som ti nemohla vyčítať, že si sa neozval.

Prestala sa triasť. Chvalabohu.

Istota je v značnej miere ukľudňujúca.

Nespí. Doma. V ich posteli. Spí v inej. Cudzej. A nie sám.

Zaliala ju vlna zlosti. Ako výkričník za nevyslovenou výčitkou mu venovala desať telefonátov idúcich za sebou. Samozrejme, nereagoval.

Dúfala však, že aspoň znervóznel dostatočne na to, aby sa z potenciálneho žrebca stal malý poník.

Telefón sa rozsvietil.

„Áno? A na čo sa hráme?“

So znechutením hodila mobil na sedadlo spolujazdca. Je hotovo. Už mu nenapíše, ani nezavolá.

Otočila auto a pomaly sa vracala späť. Noc bola teplá, les sa černel na pozadí neskorej noci, z rádia vychádzala hudba, ktorá by ju mala ukľudniť, no dnes nemala žiaden účinok.

Keď opäť zastala v chodbe ich malého bytu, nerozhodne zostala stáť. Prepadla ju únava, bola so silami v koncoch, v hrudi cítila strašlivé duté prázdno.

Vyspí sa a potom pôjde.

Nečaká, že on sa skoro ráno vráti domov. Je sobota a on rád leňošil v horúcom náručí roztúženej alebo uspokojenej ženy.

Náhle v zámke zaškrkotal kľúč.

Hrôzou priam nadskočila. Nie! Nechce mu čeliť v takomto rozpoložení!

Jej krvácajúca duša sa skláňa pod nánosom zrady, vystrašená z myšlienky, čo bude ďalej. Kolená zaborené v blate potupy, s blenom na jazyku namiesto chuti. Ako vo sne si nasadila do uší slúchatká mp3, aby prehlušila jeho hrmotný príchod hlasitou muzikou.

Nedokázala sa na neho pozrieť, keď vošiel, odstúpila a zavrela sa na záchod.

Počula, ako sa vyzliekol a vošiel do sprchy.

Odkiaľ sa zobrala tá náhla potreba sprchovať sa?

Prečo sa vôbec ponáhľal domov?

Ako námesačná podišla k mužskému oblečeniu pohodenému na gauči a natiahla ruku za jeho tričkom. Ešte držalo jeho teplo. Sklonila hlavu a privoňala k nemu. Bola to skôr reflexívna reakcia.

Srdce vynechalo úder, dva, tri. Takmer zamdlela. Triaška sa v momente vrátila v plnej sile. Ženský parfém nebol prenikavý, ale bol tam. Ako mdlý tieň.

Hľadela na zem, výdych zhrozenia uviaznutý v pľúcach, sťaby tam fyzicky ležala v posledných kŕčoch jej krehká dôvera, ktorej práve on uštedril smrteľný úder.

Nemôže tu zostať! S ním pod jednou strechou!

Sprcha utíchla.

Chvatne sa obula, schmatla plátenú tašku, s ktorou prišla a načiahla sa po kľučke. Znenazdania ju schmatla za rameno jeho ruka. Pre hlasitú hudbu v ušiach nepočula, čo jej hovorí.

Odstrčila ho.

Otvorila dvere a zbehla schodisko.

Keď nasadla do auta a chcela zavrieť dvere, vzopreli sa.

„Nie!“ skríkla na neho a prudko zabuchla. Vzápätí zamkla.

Obišiel auto, v spätnom zrkadle videla, ako si sadá do toho svojho.

Nato vyrazil do tmy.

Naspäť za ňou.

Hodiny sa posunuli na 19:56.

Plač neprichádzal. Cez okná svojho auta sledovala mesto ležiace pod kopcom v zapadajúcom slnku.

Prešla si prstami po spánkoch, pulzujúca bolesť v hlave narastala každým novým úderom srdca.

So súmrakom príde žiaľ. Tým si bola istá. Zostane tu sedieť, sama, v aute, nad mestom, zatiaľ čo on sa ponáhľa utešiť do náručia inej.

Muž, ktorý ju miloval… ktorý celý svoj život na ňu čakal… muž, ktorý sa vyjadril, že ju nikdy z rúk nepustí… jej nakoniec doprial plné priehrštia prázdnoty, ľútosti, krivdy a poníženia. Tieto pocity, ktoré jej tak jemnocitne vo finále daroval, ju dnes v noci položia na kolená.

A potom bude plakať.

Konečne.

A čo bolo ďalej? Prečítajte si pokračovanie.

______________________________________________________________________________

Denalea Volkona napísala okrem poviedok na tomto blogu aj fantasy romancu na pokračovanie. Nájdete ju v sieti kníhkupectiev Martinus a Panta Rhei. Teraz si ju môžete objednať priamo tu – aj s jej podpisom a doručením domov: