NOČNÝ BEŽEC – 6 END OF A DREAM
Rozčarovanie, strach a napätie si ju medzi sebou striedavo pohadzovali až do neskorej noci. Keď zaštrkotal kľúč v zámke bytu, takmer explodovala.
Thomas sa vyzul z poltopánok a pri pohľade na jej tvár skrivil ústa do úškľabku.
„Stalo sa niečo?“
„Sadni si,“ vyzvala ho a nedokázala k nemu zdvihnúť zrak. Cítila, ako sa jej srdce zúrivo zapiera do mreží väzenia, ktoré vôkol neho vytvorila úzkosť, v zúfalej snahe sa cez ne prešmyknúť do bezpečia.
Thomas si k nej prisadol na gauč a zlé tušenie mu nedovolilo prehovoriť prvý.
„Dostávaš veľa pošty,“ Helena vedome spravila krátku pauzu, aby mu dala možnosť chytiť smer ich debaty do svojich rúk, ale Thomas prezieravo mlčal.
„Veľa listov, ktoré si dostal, zostali nedotknuté. Predpokladám, že vieš, čo obálky obsahujú a preto si sa neunúval ich otvoriť.“ Thomasove pevne zomknuté pery nenasvedčovali sľubný dialóg.
„Dopredu sa ospravedlňujem, že som nakukla do tvojho súkromia bez tvojho vedomia a dovolenia a porušila tak listové tajomstvo, ale nadobudla som presvedčenie, že nehráš so mnou celkom úprimnú hru.“
„Ja s tebou nehrám žiadnu hru.“ Razantne vyhlásil.
„Tak o to je to desivejšie.“ Preglgla a hodila mu k rukám zopár otvorených obálok. „Máš dlh z mladosti desaťtisíc eur. Na odvodoch dlžíš takmer tri a pol tisíca. Ďalej sú tu nejaké výzvy od exekútorov za telefón vo výške asi tristopäťdesiat eur, požičanie auta za tristo eur, nezaplatené advokátske služby vo výške šesťsto eur a v neposlednom rade rozsudok v mene republiky o náhradu škody za ublíženie na zdraví vo výške deväťsto eur. Čo mi k tomu povieš?“
„Čo by som ti mal povedať? To sú moje záležitosti, teba sa netýkajú. Žiadam ťa, aby si sa tým nezapodievala.“ Pozbieral obálky, hodil ich do krabice pri jej nohách a odniesol ju do skrine akoby mohli na ňu zabudnúť, keď sa im stratí z očí.
„Nedlhuješ desaťtisíc, ale pätnásť. Splácaš to nejako? Alebo ako to vlastne riešiš?“ Neveriacky sledovala jeho chrbát, ktorý sa vzápätí stratil v kuchyni. Thomas uteká. Buď si šiel premyslieť, čo jej o tom porozpráva alebo to s ňou vôbec neplánuje rozoberať.
Postavila sa do dverí kuchyne a oprela sa o zárubňu so založenými rukami.
„Neodpovedal si mi.“ Pripomenula mu.
„Nič nesplácam,“ odpovedal úsečne a zaboril dlhý nôž do chleba, „nemám komu čo splácať. Nikomu nič nedám a hotovo. Kto mne čo dal zadarmo?“
Helena sa naježila. „Ty si využil druhých ľudí!“
„Nikoho som nevyužil!“ ohradil sa, nôž sa mu pošmykol a zahromžil.
„Zobral si si niečo, čo nebolo tvoje. Využil si čas iných na svoje potreby a nič si im za to nedal! To JE využívanie!“
Helena pokračovala, „čo to ublíženie na zdraví? Komu si čo spravil? Rozsudok je len z minulého mesiaca.“
Thomas si vzdychol. „Kretén, ktorý dostal, čo si pýtal. Robil na mňa ramená, tak som ho vyzval, nech sa ukáže. Zložil som ho jednou ranou, a on nie, aby sa zachoval ako chlap, ale utekal ma udať.“
Nemalo zmysel to rozoberať, nemôže Thomasovi vyčítať, že sa zachoval chlapsky.
„Ako dlho už hráš poker?“ Zmenila tému.
Tvárou mu preletel nebadaný úsmev. „Odjakživa. Desať rokov to bude určite.“
Fíha! Tak to je riadne dlhá doba.
„Nesplácaš svoje dlhy kvôli pokru? Alebo je poker dôvodom, prečo máš dlhy?“
„Toto je výsluch, Helena?“ Narovnal sa za kuchynskou linkou.
„Nie. Ale rada by som odpoveď.“
„Moje záležitosti nechaj mne. Tým to ukončíme.“
„Dobre,“ mykla plecami. V duchu však dodala: Tvoje záležitosti budú tvojimi iba dovtedy, dokiaľ sa ma nezačnú dotýkať.
Helena poupratovala dom a potom si vyložila nohy na konferenčný stolík v obývačke. Zajtra sa vrátia otec a mama z dovolenky, čaká ju cesta na letisko.
Aj by si šla natankovať už dnes, ale vonku zúrila letná búrka, nebesá sa blýskali a zem sa otriasala. Pes ležal pod kuchynským stolom a mačka sa skrútila na stoličke. Schytila do rúk ovládač od televízora, no pohľad na zaseknutý obraz ju rozladil. Nevadí, pozrie si Man from Nowhere s Won Binom.
Zazvonil jej telefón.
„Helena!“ Thomasov hlas slabol na pozadí búrky, „kde si? Prídeš pre mňa na poker?“
Na poker? Tam sa jej nechce ani náhodou. „Prečo nejdeš svojim autom?“
„Dnes ma zobral známy, ale vypadol už skôr a odišiel domov.“
„Autobusová aj železničná stanica sú kúsok od hotela…“
„Videla si, aké je vonku počasie?“ prerušil ju, „nemám ani dážnik!“
Niečo v jeho hlase v nej prebudilo zlosť, no ovládla sa. „Prečo nepočkáš, dokým búrka skončí? To nemôže trvať dlho. V takomto počasí by som naozaj nerada šoférovala, aj keď je to len tridsať kilometrov tam a tridsať späť.“
„Ja by som pre teba prišiel aj keby stromy padali!“ postrehla, že aj Thomas skrýva nevôľu a veľa mu nechýba, aby ho rozčúlila.
„Myslím, že najideálnejšie riešenie bude, keď si zavoláš taxi.“ Milo mu navrhla.
„Nemôžem ísť taxíkom!“ Napätie v jeho hlase sa stupňovalo.
„Prepáč, ale v peňaženke máš deväťsto eur, tých tridsať, čo si zapýta taxikár je smiešna suma.“
„Ako si prišla na to, že tam mám deväťsto eur? Nemám v peňaženke nič, potrebujem, aby si pre mňa prišla, inak môžem ísť domov peši!“
V Helene sa niečo nalomilo. Nepýtala sa, kde má peniaze, vedela, kde skončili. „V poriadku. Prídem. Ale vážny rozhovor ťa neminie.“
V Helene to vrelo. Bytostne vnímala Thomasovu prítomnosť na sedadle spolujazdca. Pršalo, našťastie už nie tak husto.
„Koľko si dostal peňazí na to fitness centrum, ktoré teraz staviaš?“
„Tri tisícky.“ Doľahla k nej tlmená odpoveď.
„Kedy ti ich vyplatili?“
„Asi pred týždňom.“
„Takže dobre hádam, že peniaze, ktoré si minul na pokri, neboli tvoje, ale boli to peniaze na materiál a pre tvojich ľudí?“
Thomas mlčal.
To však Helene ako priznanie stačilo.
„Z čoho zaplatíš materiál a robotníkov?“ Sústredila sa na cestu, bridilo sa jej na neho pozrieť.
„Ja to nejak vymyslím. O tri dni sa mám stretnúť s majiteľom, poviem mu, že budem potrebovať dopredu ešte nejaké prachy.“
Toto má byť riešenie?
„Teraz ma dobre počúvaj,“ zvýšila hlas, aby mu neušlo jediné jej slovo, „TY SI GAMBLER!“ Takmer to slovo vypľula s pohŕdaním, „neváhaš utratiť peniaze iných, ktoré zaslúžene nadobudli prácou pre teba. Uvedomuješ si, čo si spravil? Uvedomuješ si, že to, čo si urobil, nie je správne?“
Thomasovi klesla hlava na hrudník. „Áno.“
„Ja takéto správanie u svojho partnera nikdy akceptovať nebudem! Nechcem sa dožiť dňa, keď budú na teba ukazovať prstom a hovoriť, že si zlodej, špekulant či podvodník! Ak chceš pokračovať v pokri, jedine bezo mňa!“
„Nie!“ vykríkol. „Ja bez teba žiť nemôžem!“ Hlas sa mu chvel, keď pokračoval, „vzdám sa pokru. Nepotrebujem ho! Ty si moje všetko! Zabudnime na poker – už tam nepôjdem!“
Keď Helena vošla na parkovisko, zlosť sa uložila konečne na spánok.
„Ty nejdeš so mnou domov?“ Thomas zostal prekvapene stáť, nato sklonil hlavu do auta.
„Dnes nie.“ Dnes s tebou NECHCEM byť po tom, čo si spravil.
Videla, že tuho rozmýšľa, čo by jej povedal.
„Požičiaš mi stovku?“ Napokon vybľabotal. „V chladničke nič nie je. A potrebujem na benzín – musím ráno pre chalanov, aby som ich zaviezol na stavbu.“
Zlosť v nej si znova slastne ponaťahovala údy.
„Nezabudni. Hovorím ti to dopredu, aby si nepovedal, že som ťa nevarovala. Buď ja alebo poker!“ Podala mu peniaze s kamennou tvárou.
„Stretol som sa s majiteľom už dnes. Dal mi nejaké peniaze, tak tú stovku ti môžem vrátiť.“ Helena v rýchlosti preletela správu od Thomasa. Nemohla mu odpísať, musela sa sústrediť na cestu. Zišla na diaľnicu, o 17.00 musí byť na letisku.
Po ceste späť sa zastavili na motoreste, Helena skontrolovala čas – 19:16.
„Zájdeme si do mesta na zmrzlinu?“ Navrhla Thomasovi v sms.
„Dnes nie. Som s kamošmi. Zober niekoho iného.“ vrátila sa jej odpoveď.
Helena sa zamračila. „A kde si?“ Pochybnosti začali do nej ledabolo domŕzať.
„Na kofole.“ Taká rýchla a strohá odozva, až to bolo podozrivé.
Thomas nemá čas písať.
Cestou domov Helena opustila diaľnicu o výjazd skôr a zaparkovala pred hotelom. „Potrebujem sa len tuto nachvíľu zastaviť, budú to tri minúty,“ oznámila rodičom a vypla motor. Thomasove auto nikde nevidela, ale to nič neznamenalo. Kráčala k mliečnemu baru, pred zavretými dverami oznamujúcimi uzavretú spoločnosť sa zhlboka nadýchla. Nato ich rázne otvorila a vošla dnu. Okamih si musela zvykať na šero, avšak pokrové stoly boli jasne osvetlené. Zdvihlo sa k nej zopár hláv a nesmelo ju pozdravili. Thomasova hlava zostávala sklonená a zaujatá kartami, ktoré mal v ruke. Helena kývla hlavou na pozdrav, otočila sa na päte a chvatne odišla. Keď si sadla za volant, videla, že Thomas vybehol na parkovisko, no keď zaregistroval jej rodičov v aute, zháčil sa. Helena naštartovala, nacvičená poker face sa jej momentálne pred otcom a mamou obzvlášť zišla.
Tak to bolelo!
Zvierala volant, až jej hánky beleli.
„Hral som iba za dvadsaťpäť eur! Nebuď odutá!“
Helenine vnútro kvílilo v ohni.
Ignorovala jeho správu. To už sú veci, ktoré ju prestali zaujímať. Nadobro.
Prudko otvorila oči, pretože nad sebou vytušila tieň. Vzápätí ich opäť zavrela a takmer sa poddala pocitu prekryť si tvár paplónom. Udusila ťažký povzdych, ktorý sa dral hore hrdlom a namiesto toho prehovorila zachrípnutým hlasom:
„Thomas, nemal by si sa tu takto nečakane zjavovať – najskôr mi zavolaj a dohodni sa so mnou na stretnutí.“ Pohľad rozostretý nečakane prerušeným spánkom ostrila vo výške jeho očí.
Ten výraz v jeho tvári už poznala – zmätok vykúkajúci z masky odhodlania a kajúcnosti. Neviditeľné zbrane trčiace spoza chrbta obrnenej bojovnosti pod vlajkou neistoty.
„Vždy, keď máme problém, utečieš.“ Nadýchol sa. „Nedvíhaš telefón, zatajuješ sa, vyhýbaš sa mi. Toto je jediný spôsob, ako sa viem k tebe dostať – k pozamykanej a nedostupnej.“
„To je spôsob, ako sa ku mne dostať, keď to ty chceš.“ Zakontrovala. Posadila sa na posteli a odhodila prikrývku. V duchu vyčítavo dohovárala rodičom, že ho pustili dnu. „Počkaj ma vonku na terase, prosím.“
Počúvol a bez slova opustil jej izbu. Ešte stále nevedel, čo ho čaká, preto ju nechal režírovať situáciu. Zatiaľ.
Prezliekla sa z pyžama a umyla si zuby. Potom si s dvoma šálkami kávy sadla oproti nemu na terasu. Jednu mu po stole posunula. Vedela presne, akú má rád – s dvoma lyžičkami cukru a mliekom.
„Povedal som ti,“ vzhliadol k nej mäkkým pohľadom tmavých hnedých očí, ktoré sa zdali vždy pokojné, aj keď v nich pokoj v skutočnosti absentoval, „keď budeš piť alkohol, ja budem hrať karty.“
Chvíľu sa jej tie slová odrážali podvedomím ako ozvena od stien skalných brál. Čo to Thomas na ňu skúša? Mala pocit, že sa jej uľaví iba ak sa mu vysmeje do tváre.
„Ja si spomínam iba na to, že som ťa varovala,“ ozvala sa, keď si v hlave usporiadala myšlienky, „… a nie je to tak dávno, že keď pôjdeš ešte raz hrať poker, tak od teba odídem.“
„Všetko len tak zahodíš? Pre karty? Chceš zahodiť nás dvoch?“
Zamračila sa. „Myslím, že toto je otázka, ktorú si mal predovšetkým položiť ty sám sebe.“
„Ale mám za to,“ pokračovala, „že ty si si tú otázku nielen položil, ale si dostal na ňu aj jednoznačnú odpoveď.“ Zadumane prešla prstami po hrane stola. „V môj neprospech, bohužiaľ.“
„V náš neprospech.“ opravila sa vzápätí.
„Mne sa zas nepáči, že máš potrebu často piť alkohol, pritom vieš, že som celé detstvo prežil s rodičmi ťažkými alkoholikmi a jeho pach dodnes nemôžem vystáť. A rozchádzam sa vari s tebou pre to?“
„Ja tomu rozumiem,“ uistila ho, „ale dať si po práci alebo po ťažkom dni jeden – dva poháriky bylinného likéru, to je pre mňa istý druh relaxu. Neopíjam sa, nie som agresívna, nestrácam pred inými tvár, som pri zmysloch a nikoho neohrozujem. Nepijem ho namiesto vody, moje účty sú vždy včas zaplatené a od nikoho nepýtam peniaze na chleba, pretože by som všetky svoje bezhlavo prepila.“
„Nie,“ krútil hlavou, „tomu ty nikdy nemôžeš porozumieť. Nemáš predstavu, aké je to vyrastať s alkoholikmi, čo všetko som musel…“ zháčil sa a mávol rukou, „pochop prosím, že aj ja sa potrebujem odreagovať a to sa mi darí práve pri kartách.“
„Ty nie si ochotný chápať jednoduchú matematiku,“ vyhŕkla. „Tvoja zábava ohrozuje celé naše bytie! Ja sa nemôžem pozerať na to, ako ťa to ničí. S týmto nedokážem žiť. Radšej budem sama ako sa nechať stiahnuť na dno!“
„A tak si vyberáš tú ľahšiu cestu a utekáš!“ Výčitka ako hrom zahrmela nad ich hlavami.
To ju nahnevalo. „Ja neutekám!“ Podvedome zovrela ruky v päsť. „Neodchádzam preto, že si vyberám ľahšiu cestu. Ja ťa opúšťam preto, lebo som pochopila, že samej mi bude lepšie ako s tebou! Viem, že vo svojom živote po mojom boku nikdy nebude kráčať gambler! Nechcem, aby sa môj život zúžil na hľadanie a zháňanie peňazí na nájom, veci každodennej potreby a dlhy, ktoré postupne budú narastať! Je to bludný kruh! Tohto sa dobrovoľne niky nezúčastním! Ďalej s tebou nejdem!“
Dlho mlčal, hlava zložená v dlaniach, rušila ich iba sobotňajšia premávka z ulice.
„Nechceš ma akceptovať takého, aký som!“ Ďalšia výčitka. „Chceš zo mňa niekoho iného!“
Pichlo ju pri srdci. Jediné, čo kedy od neho chcela bolo, aby bol mužom, na ktorého bude pyšná a bude hodný jej lásky.
„To nie je pravda, hoci mi to asi veriť nebudeš.“
Bojovala som s celou svojou rodinou, aby ťa akceptovala takého, aký si. Cynický, svojhlavý, opovážlivý.
Ovisli jej plecia pod ťarchou jeho rozhorčeného a obviňujúceho pohľadu.
„Vieš, ja som včera pochopila jednu zásadnú vec. Je to silnejšie ako ty. Je to závislosť. Nevieš to ovládnuť, a v tomto zaslepení si obetoval našu lásku… hoci som si istá – za iných okolností by si nikdy nedovolil hazardovať s našimi srdciami…“
Načiahol sa po jej dlaň, ale uhla. Sklamane zašeptal:
„Tušil som, že tam prídeš…“
„A napriek tomu si tam medzi nimi sedel… a hral…“
„Ako si vedela…“ nedopovedal. Hlas sa mu zlomil. Sťažka preglgol.
„Intuícia? Neviem to vysvetliť. Jednoducho som to vedela.“ hlesla hlasom bez života a s pohľadom upretým na nedotknutú šálku kávy.
Muž, ktorý k svojmu bytiu potrebuje za sebou neustále cítiť tieň svojej ženy neodmietne jej spoločnosť šmahom ruky, ibaže by mal nutkanie nakŕmiť svoju neodbytnú závislosť.
Ale to mu nebude vysvetľovať.
Odhliadnuc od pokru, Thomas jej ukázal, ako má muž milovať svoju ženu, nikdy nebude ľutovať, že ho stretla.
Jeho prsty skĺzli do hustých tmavých vlasov.
„Pomôž mi… ako to zo seba dostanem?! Ja nechcem byť taký!“ zvolal.
„Thomas,“ krvi by sa v nej nedorezal. „Ja ti neviem pomôcť. Toto je nad moje sily.“
„Otáčaš sa mi chrbtom, keď ťa najviac potrebujem!?“ V jeho očiach sa mihli slzy a ona prudko vstala, bolestne zasiahnutá viac ako by sa dalo zniesť.
„Už niet cesty späť!“
Ďalšie diela od Denalea Volkona:
