NOČNÝ BEŽEC – 3 LOOKING FOR THE TRUTH
Helene sa rozozvučal telefón.
Thomas!
Prvý telefonát od Thomasa po štyridsiatich ôsmych hodinách!
Nečudovala sa, prečo nevolal skôr. Dal jej priestor, aby sa nadýchla. Vedel, že keď sa jej niečo bytostne dotýkalo, nebola schopná o tom prehovoriť jediným slovom. Sťaby sa lupene kvetu nad jej srdcom náhle uzavreli pred mračnom a chladom, pevne sa opierajúc do seba, dokým ich smútočnú malátnosť a bezfarebnosť neoživili nové lúče hrejivého slnka. Tento stav trval niekoľko hodín až dní.
Prešlo štyridsaťosem hodín a Thomas sa ozýva. Už nedokázal dlhšie čakať.
Nezdvíhala.
Pohľad upierala na displej mobilu, dokým nestíchol a nezčernel.
Tak akosi cítila, že mu musí oplatiť rovnakou mincou.
S každým ďalším zmareným telefonátom v nej narastal pocit zadosťučinenia. Neohriala sa ale pod jeho falošným obdivným pohľadom príliš dlho, pretože studené ramená osamelosti a opustenosti mocne zovreli jej hrudník do pichľavého objatia.
Nemôže odpovedať na jeho volanie.
Má dôležitejšiu misiu. Zistiť, či spáva doma. A sám.
Boli to presne dva dni, čo boli s Thomasom od seba.
Nadišla prvá noc, ktorú plánovala stráviť ukrytá neďaleko ich bytu. Nebála sa, že ju niekto odhalí, klamlivé predĺžené tiene ulíc a nepreniknuteľné zákutia ju dobre chránili, ako aj noc, ukrývajúc ju v čiernych vačkoch svojho zamatového kabáta. Nemala strach ani z toho, že jej bude zima. Bolo niečo po jedenástej a teplomer v aute ukazoval 24°C.
V túto nádhernú, teplú, júlovú noc bol ich byt ponurý a tmavý. Thomasove auto na parkovisku chýbalo.
Vybehla na prvé poschodie a otvorila si vchodové dvere vlastným kľúčom. Zažala svetlo na chodbe a prebehla byt pohľadom. Thomas spával na gauči. Veci na oblečenie mal porozhadzované po celej obývačke. Zubná kefka bola na svojom mieste pod zrkadlom v kúpeľni. Bol tam aj gél na vlasy, – Thomasovi zjavne záležalo na tom, ako vyzerá, keď šiel von.
Vrátila sa do auta.
Telefón zostával divne mĺkvy počas dlhých hodín.
Neidentifikovateľný a nejasný pocit hanby do nej pravidelne ďobal prstom a s nápadne provokatívnym výrazom v tvári sa občas spýtal, prečo toto podstupuje. Odhodlanie zistiť, kde je pravda, prelepilo hanbe ústa širokou páskou.
Krátko po druhej hodine ráno sa na príjazdovej ceste objavili reflektory auta.
O dve minúty neskôr sa Thomasova vysoká postava, celá v čiernom, sebaistými krokmi stratila smerom k činžiaku.
Túlavá mačka precupitala cez mdlé parkovisko a clivo zamňaukala.
Helena zatúžila zakvíliť s ňou.
Štrbinami v žalúziach prenikalo modré svetlo. Ráno sa ohlasovalo blednúcimi farbami noci.
Helena skrz ne upierala pohľad nešťastná, že sa jej nedarí spať. Tri noci oka nezažmúrila, spánok ju skromne obdarúval krátkymi a nepokojnými epizódami. Snažila sa uspať zopár hltmi kubánskeho rumu, údy jej zakrátko oťaželi, avšak viečka nie.
Na obed so sebazaprením vstala a striedavo sa ponevierala po prázdnom rodičovskom dome a ružami zakvitnutom nádvorí. Nakŕmila psa, mačku i andulku. Dúfala, že o týždeň, keď sa mama a otec vrátia z dovolenky na španielskych ostrovoch, táto nočná mora už bude minulosťou. Inak sa z nej stane chatrná napodobenina živej bytosti.
„Môžem prísť?“ Stálo na displeji, keď skontrolovala mobil.
Helena by Thomasa najradšej odignorovala, ale lupene kvetov nad jej srdcom medzičasom opatrne nadvihli hlávky.
Po chvíli váhania odpísala:
„Nie. Nie je mi dobre.“
V sekunde dostala odpoveď: „A čo ti je?“
Pousmiala sa. Prsty sa jej písmenkami rozbehli samé: „Snažím sa rozdýchať rozchod s priateľom. Už tri dni bývalým.“
Telefón na dlhé minúty utíchol. Thomas pravdepodobne práve neverí svojim očiam.
„Aký rozchod?“ Objavilo sa nakoniec.
A hneď za tým: „Helena! Ja som ti nič nespravil!“
„Poď, pôjdeme von, vysvetlíme si to.“ Nasledovala jedna správa za druhou.
Helene klesla ruka s mobilom. Nemôže mu odpísať.
Nemôže prijať jeho vysvetlenie skôr, než sa presvedčí, kde je pravda.
„Nemohol som ti vtedy zdvihnúť, prepáč…“
Odložila telefón trasúcou sa rukou na poličku. Prišlo jej zle.
Musí vydržať do večera.
A potom možno ešte zopár nocí.
V druhú noc sa zopakoval ten istý scenár. Pred polnocou nebol Thomas doma, na parkovisku chýbalo jeho auto, okná boli tmavé.
Letmo prezrela miestnosti v byte, potom sa vrátila do auta a o druhej nadránom odprevádzala pohľadom nič netušiaceho Thomasa k vchodovým dverám činžiaka. Prešla parkoviskom, obišla činžiak a z trávnika pod balkónmi sa zahľadela do ich okien. Nesvietilo sa. Thomas šiel zjavne hneď spať.
Kde sa Thomas túla po nociach?
Spať však chodí domov.
Zobudilo ju vyzváňanie telefónu.
Nebola schopná vstať. Choďte všetci dočerta! Som hotová! Dajte mi pokoj!
Je vyčerpaná z držania nočnej stráže pred ich bytom, je duševne dobitá, nevládna, napoly mŕtva.
Zatvorila oči.
Rozozvučal sa zvonček.
Nie!
Hlasy v nej zúfalo vykríkli a opäť sklonili hlavy k spánku. Dnes tu nie som!
Dnešok neexistuje. Nechajte ma zomierať.
Privrela oči.
Telefón!
Zvoní! Nejasne si uvedomovala Helena, keď prudko roztvorila spánkom zlepené oči. Z úst jej unikol rozhorčený výdych.
Zrak jej padol na deravé žalúzie. Denné svetlo jej konečne neútočilo na oči bublinami štipľavého mydla.
Vstala a odšuchtala sa k mobilu, ktorý už stihol zmĺknuť.
Šesť zmeškaných hovorov.
Thomas.
„Otvor mi Helena, som pred bránou.“
11:27
Mimovoľne jej pohľad padol na nástenné hodiny v kuchyni. 14:29.
„Chcem sa s tebou rozprávať.“
11:35
„Aj ja sa môžem hnevať, keď mi nezdvíhaš.“
11:46
„Vždy tu budem pre teba.“
14:07
Helene ovisli plecia. Bodavý osteň jej zanechal krvavý škrabanec na srdci. Zdalo sa, že Thomas trpí rovnako ako ona. Naozaj sa mýlila? Obvinila ho z niečoho, čo nie je pravda? Potom kde trávi čas do skorého rána?
Prečo by sa ťa domáhal, keby mal niekoho iného?
„Nebudem sa s tebou rozprávať, keď ty chceš.“ odpísala mu. „Keď ja som chcela, nebol si tu pre mňa.“
Potrebuje ešte čas. Toto jediné si jasne uvedomovala.
…
…Sledujte Denalea blog a dozviete sa, ako príbeh pokračuje ďalej.
VIAC Z PERA DENALEA VOLKONA VO FANTASY ROMANCE na pokračovanie – v Martinuse a Pantha Rei, alebo si ju môžete objednať priamo tu aj s podpisom Volkony.
