Na každého muža je žena

Hovorí sa, že na každého muža je muž. Teda, viac-menej to platí v zmysle dokazovania si sily. Ja tvrdím, že na každú ženu je muž. A nie hocijaký. Ale ten pravý. A je len jeden. Objaví sa, vedome či nevedome vyšle signál – v druhom prípade začne pracovať osud – v prvom muž ticho čaká na svoju príležitosť. Buď ju využije alebo ju prepasie. V najhoršom prípade ju nechá plávať. Ideálne by bolo, keby sa takíto dvaja ľudia stretli a v okamihu rozpoznali svoju osudovosť. Žiadne zbytočné otázky, žiadne vyhýbavé odpovede. Ale to by bolo veľmi ľahké a čo je v živote dosiahnuté ľahko, to sa neváži. Čo v prípade, ak je o „pravosti toho druhého“ presvedčený len jeden? Alebo povedzme to inak, čo v prípade, ak je jeden taký tvrdohlavý, že všetky príznaky tejto rovnice zanovito odmieta ako malé dieťa prvú jarnú mrkvu a bráni sa byť jej premennou?

Ja túto svoju drahú polovičku dôverne poznám a vždy, keď sa vidíme, mu radostne vzplanú oči len čo ma zbadá a veselo poplieska po zadku. Myslím, že nedokáže odolať tej príťažlivosti, napriek tomu sa jej nechce poddať.

Našla som ho, keď som mala sedemnásť. Teda, aby som bola presná, on našiel mňa v jeden krásny teplý letný večer, vo svetle pouličných lámp lemujúcich cestu do centra. Krásny ako motýľ vidlochvost nemal neobyčajné meno, zato mal kopec ikonických prezývok. Ja som ho volala priateľsky – Johnny.

Svojim zjavom koristil pozornosť žien práve tak ako vidlochvost krásou svojich krídel. Johnny bol vysoký meter deväťdesiat a pod oblečením sa rysovalo telo pevné ako skala. Mal polodlhé, takmer čierne vlasy lesklé ako hodváb, a keď vysvetľoval niečo dôležité, jeho hlas sprevádzalo intenzívne žmúrenie sťaby privieral oči pred slnečným jasom – to jeho myšlienky vnesené do slov boli rýchle ako blesk. Keď sme spolu vošli do spoločnosti, výrazy dievčenských tvárí sa náhle menili v prekvapené:  Wow, Och, Uf, Hmmm… a plánované letmé pohľady zostávali zasnene visieť na jeho zovňajšku. Vždy sa tváril neprístupne a tajomne, hoci som si bola istá, že tento nadštandardný záujem nesebecky kŕmi jeho ego ako kaviár na podnose (nezasýti vás, ale príjemne vám pošteklí chuťové bunky). Nemala som mu to však za zlé. Rovnaký kaviár na podnose sa dostával aj mne. Nemala som núdzu o mužskú pozornosť a on musel niesť obdobnú váhu obdivných pohľadov na svojich ramenách ako ja. Sem-tam ma nejaké trúfalé dievča, ktoré som nepoznala, vyzývavo posielalo do čerta svojim výrazne temným pohľadom (alebo naopak). Strúhala som kamennú tvár, neprístupnú a tajomnú – rovnako ako Johnny.

Áno, áno, v tomto sme si boli kvit. Ale inak sme boli každý iný.

Od momentu ako mi sprisahanecky pošepkal, že som krásna, sa moja sebadôvera správala ako pradúca mačka. Nikdy som o sebe nemala nízku mienku, mám predsa svoju hrdosť, ale až s jeho komplimentom som (prostomyseľne) stúpla na cene vo vlastných očiach. Ja som jemu nikdy nepovedala, že je krásny, on mal sebavedomia na môj vkus priveľa.

Stretávali sme sa. Naše stretnutia neboli pravidelné a ani veľmi časté, lebo bol dosť zaneprázdnený. Čím, to záležalo od situácie, nálady a stupňa utajenia. V podstate bol dosť zásadový typ. Napríklad neznášal cigarety. A ja som fajčila ako komín. Musela som si na krabičku cigariet dávať pozor, lebo v nestráženej chvíli odrazu zmizla a vrátil mi ju vždy až po ceste domov. Keď sme sa šli spolu najesť do reštaurácie, brával ma do nefajčiarskej zóny, aby ma najedoval. Vôbec nerešpektoval moje pohodlie.

„Existuje zákon o ochrane nefajčiarov. Chráni ma pred všetkými, čo dymia ako fabriky vrátane teba.“ Pozoroval ma tými svojimi vraními očami a kamennou tvárou nedával najavo žiaden iný pocit okrem averzie na cigaretový dym.

„Si na mňa zlý!“ Zo zvyku som mu detinsky kontrovala.

„Máš pocit, že som ti niekedy ublížil? Zle poradil?“

„Sú rady a rady. To sa nedá vysvetliť. Niektoré rady si vypočuješ, ale nič ti nedajú. Ty sám musíš vedieť, čo je pre teba najlepšie.“ To bolo jeho hobby – stále mi radiť.

„Chytrí ľudia sa učia na iných, ostatní na sebe.“ Mudroval.

Cesta domov prebiehala potichu, ale akonáhle zaparkoval na parkovisku pred našim domom a ja som mala vystúpiť z auta, zrazu sa medzi nami rozprúdila živá debata. A tak sme v aute sedeli ďalšie dve hodiny, debatovali, doberali sa (jemu to šlo vždy lepšie) a okato nenápadne odďaľovali čas rozlúčky. Letmo vyznievajúce, klamlivo náhodné dotyky sa nevylučovali.

V lete sme sa chodievali opaľovať k zúženému ramenu rieky. Vždy prišiel pre mňa autom, s obligátnym širokým úsmevom na tvári. Auto zaparkoval na teplom vyprahnutej, prašnej lúke. Cez potok ma galantne preniesol v náručí. Musím priznať, že pri dotyku našich tiel mi vždy šlo srdce vyskočiť z hrude a zrýchľoval sa mi dych, ktorý som vzápätí musela úkosom kontrolovať. Našli sme mäkkú trávu, s kúskom slniečka pre neho a s kúskom tieňa zasa pre mňa. Slnko veľmi neobľubujem, preto bývam aj v lete bledá ako našľahané latte. A tam, za spevu vtákov, šumu rieky a šplechotu vody sme sa celé dni rozprávali, doberali sa (opäť a stále), ja som sa snažila čítať (pri ňom to šlo ťažko), on sa opaľoval.

Opaľoval sa nahý. Jeho nahota mi nevadila, vháňala mi však purpurovú červeň do líc. A musela som si dávať čertovský pozor, aby som nepodľahla jeho spaľujúcemu kúzlu. Bola som s ním – rada a šťastná -, ale čo sa týkalo prejavov nežností, držala som sa stranou. Dôvodom boli spaľujúce dôsledky jeho blízkosti – ľúbili sa mi triasť ruky i kolená a aj hlas som mávala čudne nalomený či zastretý, musela som ho hľadať nenápadným odkašliavaním. Jedinú intímnu vec, na ktorú sa mohol vždy tešiť (pretože ma nevyvádzala z miery), bolo natieranie tela opaľovacím krémom.

Takto na mňa väčšinu času pôsobil (pokiaľ mi neschovával cigarety, čo ma rozčuľovalo), a ja som bývala z neho nemožná.

Odjakživa som bola hanblivá. Napríklad nikdy som nespala v nočnej košeli bez nohavičiek, to by som radšej umrela. A on sa na tom smial, on spával nahý. „Odjakživa,“ dodal. Moje motto do života a partnerského vzťahu bola jednoznačne vernosť. On sa opäť smial: „Dnes sa to takto neoblieka, Diana.“ Bola som si istá, že chcem aspoň raz skúsiť, aké to je mať jeho dlane a pery na svojom tele. Snívala som o tom postojačky, poležiačky, posediačky, v škole i v práci, v obývačke i v kúpeľni. Moje odhodlanie sa však lámalo na kúsky o ostré hrany jeho sebavedomia a tak mi nezostávalo nič iné ako zaťato naďalej hrať ženu ťažkého kalibru, dokiaľ  sa nenaučím kontrolovať enormne intenzívne následky pôsobenia jeho blízkosti. Pretože – a tým som si bola istá -, nechcela som iba jeho dlane, pery, pohľad… túžila som najmä po jeho srdci a myšlienkach. Som predsa žena, ktorú mu do cesty postavil sám vesmír. V takom prípade beriem všetko – alebo nič.

A tak som v ten osudný večer vytočila jeho číslo a priznala farbu. Chcem byť s tebou. Buď iba môj.

„Ty fajčíš?“ S takýmto úvodom rozhovoru som nerátala, takmer ma vykoľajil.

„Vieš, že to neznášam. Radím ti prestať. Tvoje telo sa ti za to raz odvďačí.“

No áno, veď som strašne nervózna. Práve priznávam lásku svojej spriaznenej duši.

„Čo máš zajtra? Nepôjdeme niekde?“ Nevolám mu, aby som sa s ním hádala.

„Zajtra ešte neviem čo bude.“ Uzemnil ma ako zvyčajne, keď na mňa nemal čas. „Trápi ťa niečo?“

„Trápi.“ Prikývla som hlavou hoci to nemohol vidieť.

„A prečo je tomu tak?“ Johnny sa rád pasoval do role ochrancu, chcel mi pomáhať a hlavne – mi radiť.

„Ty si to zapríčinil. Pretože si sa doteraz nevyjadril, aké máš so mnou úmysly. Čo odo mňa chceš? Ja by som si priala, aby sme boli spolu. Seriózne. TY A JA.“ Dokonalý pár. Ak som si myslela, že ho tým zaskočím, vôbec sa tak nestalo

„Myslím, žeby sme sa nezniesli.“ Znela jeho vážna odpoveď. „Naše povahové vlastnosti by mali konflikt.“

Ticho. Takúto odpoveď som si nepredstavovala ani vo sne. Niečo vo mne náhle zamrelo. Ľadový pot na mojej pokožke bol toho dôkazom.

Práve som na vysokom útese nešťastne stúpila cez jeho okraj.

„Rozveď to, prosím.“ Nakoniec chcem vedieť iba – prečo.

„Ty máš na spoločný život iný názor ako som ja zažil alebo ako si predstavujem.“ Hlesol. „Organizácia života a práce v domácnosti. A cigarety.“ Doplnil.

Samé nepodstatné veci! Na okamih som bola zmätená.

„Zmenila by si sa kvôli mne, Diana?“

Nevedomky som zadržala dych. Náhle sa rodiaca bolesť spod rebier mi pevne zatlačila viečka.

„Ty by si sa kvôli niekomu menil?“ Odpovedala som mu na otázku otázkou.

Jeho odpoveď som poznala skôr, než mi vkĺzla do ucha rozhodným tichým tónom: „Nie. Ja som so sebou spokojný. Dobré je to tak ako to je.“

Padám.

„Potom nemôžeš čakať odo mňa, že sa budem meniť. Nezmením sa a ani nechcem. Ber ma takú, aká som. Chceš – nechceš.“ Do líc sa mi odrazu nahrnul hnev a pobúrenie si razilo cestu von z môjho vnútra. Žiada niečo, čo sám nevie dať!

„Vážil by si si človeka, ktorý by robil to, čo chceš ty?“ Musela som sa ovládať, strach i hnev, rozčarovanie i ľútosť ma zovreli medzi svoje chladné telá a dlávili ma a dlávili. „Človeka, ktorý by sa riadil tvojimi slovami, radami a bezprostredne ťa poslúchal?“

„Nevážil.“ Samozrejme!

Môj Vidlochvost!

Ako ľahko si mi uletel.

Ležím pod útesom a naťahujem ruku. Nepolapím ťa. Si príliš neposedný – a na rozdiel odo mňa máš krídla.

Plakala som až keď to už nemohol počuť.

Moja drahá polovička nechce byť zlomená láskou. Lásku neberie ako rovnocenného protivníka, teda si s ňou nechce merať sily v mužnom súboji. Dobre teda.

Búrka utíchla. Vesmír sa zatiahol. V tomto živote moje hviezdy na jeho nebi asi nežiaria jasným mocným svetlom. Už som pokojná.

Pokojná, pretože viem, kto som, akú mám cenu a čo môžem ponúknuť.

Po ôsmych rokoch prišla od neho sms. Nikdy som ti nechcel ublížiť. Len ty si to nevidela, celý čas si nosila slnečné okuliare.

Nejdem lúštiť, čo to znamená. Dávno stíchli neviditeľné ústa, ktoré mi šepkali jeho hlasom. Dostaneš novú šancu, Johnny. Keď budeme mať znova čistý štít. A vesmír bude opäť pracovať pre nás dvoch. V ďalšom živote.