MODRÝ MESIAC V. – TORQAT

Torqat zastal na lúke a zdvihol dovysoka hlavu. Vetril.

Tá vôňa ho celého rozochvela už pred niekoľkými kilometrami a sladkým gestom ho vábila vpred. Bol zvedavý, kam ho dovedie, trochu sa zháčil, keď v diaľke zazrel domov, rozľahlý Shazzarovský statok, no zdalo sa, že práve tam ho jej nevtieravé opojné ramená ťahajú. Mesiac bol takmer v splne, lúky a lesy sa štedro trblietali v jeho matnom striebre, pod nohami ho verne nasledoval jeho vlastný tieň vlka.

Torqat sa rozbehol lúkou, preskočil vonkajší múr ich pozemku a zvoľnil tempo s nosom vystrčeným dohora. Keď vošiel do záhrady, spomalil.

Ich záhrada voňala ako nikdy predtým. Nozdry sa mu zatriasli, srdce sa nachvíľu rozbúchalo ako poplašené.

Sledoval stopu. Našľapoval opatrne, nenáhlivo, z nejakého dôvodu sa mu zježila srsť na zátylku. Jeho laby mäkko dosadali na zem, nesprevádzal ho ani ten najmenší, najnepatrnejší zvuk.

Zastrihal ušami, keď znenazdajky zachytil kroky.

Tieto kroky nepatrili nikomu, koho by poznal.

Vôňa, ktorá ho následne zasiahla, mu rozochvela zem pod nohami. Prikrčil sa, jeho hrudník takmer spočíval na hrude hliny. Onedlho mu uši naplnil šplechot vody. Priam sa plazil za tým zvukom, vôňa rozprestierala vôkol neho svoje mámivé krídla a on pozvoľna vykukol pomedzi vysokú okrasnú trávu.

Na fontáne sedelo dievča. Nevidel mu do tváre, lebo sedelo bokom. Dlhá košeľa na spanie mu prekrývala stehná, ktoré boli takmer rovnako biele ako Tyqonova košeľa.

Tyqonov pach poznal.

Tá podmaňujúca vôňa sa šírila z nej. Ako posvätný dym z kadidla, ako vôňa vlhkej zeme v obliehaní rannej rosy, ako lupeň vzácnej ruže primrznutý na rukáv chladného večera, neviditeľnými rukami ho zdrapila za srsť na krku a slepo dovliekla sem.

Torqat bol zmätený.

Mal by nepozorovane odísť, avšak nohy akoby mu vrástli do zeme. Váhal, až sa nakoniec poddal nutkavej potrebe uvidieť ju zblízka.

Zľahka sa odrazil a jedným skokom pristál priamo pred ňou akoby bol práve zo zeme vyrástol. Obrátila hlavu jeho smerom a vytreštila oči. Hrôzou ani nemukla, od ľaku sa prevrátila dozadu do fontány. Torqatovo srdce mocne poskočilo, nato počalo silne udierať do hrudného koša, akoby sa potrebovalo zaraz dostať na slobodu.

Keď sa vynorila, chvíľu sa zdalo, že chce odštvornožkovať preč, avšak ako ho zbadala, primrzla na mieste. Košeľa sa jej nalepila na telo a odhalila jeho očiam mäkké obliny ženských kriviek. Zalapal po dychu. Krátke tmavé vlasy sa jej prilepili na čelo, orosené plné pery zostávali prekvapením pootvorené. Harmonické črty jej tváre ho znenazdajky zahriali pri srdci sťaby ho jej ruky zovreli v horúcich dlaniach.

Vábený jej nežným zjavom vystúpil na okraj fontány a pomaly k nej skláňal hlavu.

Točila sa mu z jej teplého sladkého dychu.

A potom sa prudko rozbúrené vody ich pohľadov stretli.

Akoby mu zrak prekryl závoj, blankyt jej dúhoviek sa oprel do jantáru jeho vlčích očí, až mu náhle zovrela krv v žilách a on takmer vybuchol v explózii farebných pocitov. Zem sa mu rozbehla pod nohami, nebo sa oprelo do jeho pliec neznesiteľnou váhou, ktorá rozvibrovala jeho svaly a on sa námahou roztriasol. V ušiach mu dunel víchor a niekde v diaľke hlučne šumeli rieky a lístie tisícich stromov. Neviditeľné ústa sústavne šepkali jeho meno.

Tvár pred ním sa mu okamžite hlboko vryla do srdca v bolestivých prameňoch čerstvej krvi.

A potom prišiel strach.

Zasiahol ho nečakane, novými záchvevmi bolesti, o ktorých intenzívnej sile doteraz nemal ani tušenia.

Strach, že sa ho bude báť.

Zdvihol hlavu k mesiacu, akoby mu ten mohol našepkať, čo má robiť. Zaúpel. Modrý mesiac!

Z pľúc sa mu vydralo hlboké srdcervúce zavytie.

Pochopil, koho má pred sebou.

Jeho jediná. Vyvolená. Žena jeho života.

Odtiahol sa od jej hrôzou stiahnutej tváre a ľahol si neďaleko fontány, aby z nej bezpečne mohla vyjsť. Trpezlivo čakal, no ona sa ani nepohla. Položil hlavu na predné laby, aby jej ukázal, že sa ho nemusí báť.

Nechcela mu rozumieť. Sedela vo vode a zazerala na neho. Divoké modré plamene v jeho hrudi sa bili obavou.

Vošiel za ňou do fontány a šťuchol do nej nosom. Konečne sa zdvihla a zostala stáť pred ním na vratkých nohách. Postrčil ju von. Úzkostlivo pozoroval jej podlamujúce sa kolená pripravený nastaviť jej vlastné telo, ak by spadla. Kráčala pred ním a on za ňou. Každú chvíľu k nemu obozretne obracala hlavu a kontrolovala, či ju nasleduje. Mračil sa nad jej chvejúcimi sa útlymi ramenami. Vyviedol ich zo záhrady a nasmeroval doprostred lúky. Tam ju zastavil a strčil do nej, aby si sadla. Stočil sa vôkol nej, aby ju zahrial. Potreboval, aby sa upokojila. Aby pochopila, že sa ho nemusí báť, pretože on ju bude chrániť.

A milovať.

Sledoval, ako jej prichádzajúce ráno pomaly kradne ostražitú bdelosť. Hlava jej klesla na jeho chrbát, ruky s ťažkým povzdychom vnorila do jeho dlhej srsti.

Díval sa, ako spí. Zvláštnym spôsobom ho to upokojovalo i vyvádzalo z miery zároveň.

Torqat sa premenil. V slnečnom ráne sa zalesklo jeho nahé telo vlhké od rannej rosy.

Opatrne zobral spiacu ženu do náručia a vykročil k domu. Až neskôr si všimol, že ho pozoruje spoza privretých mihalníc. Zastal a sklonil k nej tvár so zvedavým pohľadom. Prehovorila, s očami roztvorenými údivom dokorán:

„Tie oči poznávam.“

Sťažka preglgol.

„Oči vlka.“ dodala záhadným hlasom.

Sťažka vzdychol. Ako vysvetliť neznámemu dievčaťu, že je zároveň človekom i vlkom, spôsobom, aby sa nevyľakalo a neušlo? Ako to vysvetliť žene, ktorú už teraz bezpodmienečne miluje nekonečným citom zvierajúcim mu železným stiskom hrdlo i srdce zároveň? Žene, ktorú mu je súdené jedinú milovať?

„Spoznávaš ženu, odraz ktorej sa blyští v očiach vlka? Dokiaľ vlk nezomrie… žiadna sila na svete ho nezotrie.“ prehovoril hlbokým, chvejúcim sa hlasom.

Z tváre jej vykukol zmätok, líca sa jej zapálili ako ranné zore a odhalili jeho očiam ľúbeznú povahovú črtu. Hanbila sa tak pôvabne, až mu to vykúzlilo široký biely úsmev na tvári. Postavil ju do mäkkej trávy.

„Povedz mi svoje meno.“ požiadal.

Mlčala.

Chytil jej sánku jemne do rúk a sklonil sa k nej. „Nevadí. Torqatova náruč má zázračnú moc rozväzovať jazyky.“

Pobozkal ju. Nedal jej čas na premýšľanie. Ani jej nedovolil, aby sa odtiahla.

Keď ju pustil, rozbehla sa preč.

Usmial sa popod fúz.

Mal by sa obliecť.

Potom sa postará, aby žena jeho života z jeho náručia už tak ľahko neubzikla.

Nech sa vzpiera, nech sa búri, bude o ňu bojovať, dokým nepochopí, že to modrý mesiac im dal jeden druhého. A vzdorovať silám modrého mesiaca – to je vopred prehratý boj.