MODRÝ MESIAC I.

S námahou sa vyškriabali na skalnatý vrcholec neveľkého príkreho kopca.

Jedna ženská postava sa vzpriamila vedľa druhej, obe nekontrolovateľne dychčali. Pod nimi sa ozývala zmes mužských výkrikov, zosúvajúce sa kamene, preklínanie a nadávky.

„Tam,“ napriamila jedna zo žien ruku a ukázala smer prstom, „na lúke je dom!“

Druhá sa obzrela za ich prenasledovateľmi, znepokojene sledovala, ako sa päť statných mužských tiel v kožených bundách driape hore za nimi.

„Nestrácajme čas!“ Potiahla ju za ruku a začali nebezpečne rýchlo zliezať odľahlú stranu. Na nerovnom teréne sa im šmýkali nohy, ruky mali doráňané od vytŕčajúcich skál, avšak pohľad na vlastnú krv ich burcoval vpred. Z gangu motorkárov, ktorý sa pristavil pri ich pokazenom aute dole na ceste, sa vykľuli opití šialenci, ktorí si ich medzi sebou pohadzovali, vykrúcali im ruky, ťahali ich za vlasy a oblečenie, zobrali im kľúče od auta a snažili sa ich zastrašiť, aby s nimi odišli na neznáme miesto. Keď odmietli, začali naháňačku o život, z ktorej zatiaľ nevideli vykúpenie.

Poháňané strachom, adrenalínom a zlovestnými predstavami, čo všetko by s nimi ich prenasledovatelia spravili, ak by sa im nepodarilo utiecť z ich načahujúcich sa čiernych pazúrov, kĺzali dole brehom suchým lístím, so šmuhami prachu na spotených lícach a čelách, kŕčovito zarývajúc prstami do tvrdej zeme. Ich zachmúrené tváre odrážali nadmernú sústredenosť v tieni strašidelnej vážnosti, ktorý nedokázalo rozohnať ani horúce popoludňajšie augustové slnko páliace vo vlasoch. Chvíľami padali na zadok, no zakaždým vyskočili na rovné nohy a odhodlane pokračovali ďalej.

Ozvena zmesi dupotu, dychčania a hlasov sa ozývala zovšadiaľ ako zosúvajúca sa pôda. Drásala im nervy do prasknutia. Darmo, dobiehajú ich!

Nad hlavami sa im uzatvorila koruna stromov, len čo vbehli do lesa. Keď začali za ich chrbtom praskať konáre a zosušené lístie šuchotať pod bežiacimi ťažkými motorkárskymi topánkami, srdce im tĺklo až v hrdle.

Jedna z nich začala zaostávať a tak ju druhá schmatla za dlaň a nekompromisne ťahala za sebou.

„Love! Pozbieraj sa! Musíš bežať! Teraz nie je čas sa vzdávať!“

Narazili na vysoké múry.

„Dofrasa!“ zakvílila Love, „tadeto!“ Rozbehli sa naľavo kopírujúc murivo, ktoré zaiste patrilo k veľkému domu na lúke.

Odrazu Love prudko zastala. „Tu je bránka!“ Vzápätí na ňu vyskočila a zakričala na druhé dievča, „Yorana, rýchlo lez!“

Len čo Yorana zoskočila na zem, spoza bránky sa k nim natiahli ruky. Hrôza ich nanovo zaplavila, nečakali a rozbehli sa krížom cez lúku. Kovový zvuk bránky vzdychajúcej pod váhou ťažkého mužského tela ich priam omráčil. Nato sa ozvali divé výkriky.

Love zaostávala. Neodvážila sa obzerať, pretože sa bála, že ju to na okamih spomalí a to by jej mohlo byť osudné. Celé jej telo horelo a pred očami sa jej začala robiť hmla. Sústredila sa na Yoranin chrbát a snažila sa nedbať na slabosť, ktorá vôkol nej začala ovíjať svoje tenké údy.

A vtedy spadla.

Jej hlasný zúfalý výkrik prinútil Yoranu, aby sa obzrela. Obrovské oči, strachom dokorán, sa im stretli v ďalšom nemom výkriku nad zelenajúcou sa poľanou.

„Nie!“ skríkla Love, keď videla, že Yorana sa rozbehla k nej, „bež po pomoc!“

Yorana k nej priskočila a dvíhala ju zo zeme. „Nebežia za nami! Postávajú tam pri bránke!“

Love sa narovnala a zadívala sa na päť postáv, ako do seba navzájom postrkujú a hádajú sa. Chvalabohu!

„Čo ich zastavilo?“ nechápala Yorana. Ponáhľali sa k honosnej stavbe dvojpodlažného panského sídla.

„Počula som jedného z nich kričať – to je Shazzarove územie!“ Vážne na ňu pozrela Love.

„Čo to znamená? Čo môže byť zač ten Shazzar?“

„Och nie,“ zavzlykala Love, „idú si po nás!“

Chytili sa za ruky a ozlomkrky bežali k otvoreným oknám na prízemí. Yorane poskakoval hlas vedľa bežiacej Love. „Prelezieme… dnu.“

Yorana zastala pred vyblednutým múrom, aby sa mohla rukami vyhupnúť na vonkajší parapet, zatiaľ čo Love sa odrazila a bezhlavo preletela oknom dnu ako hodený kameň. Iba skrčila lakte pri hlave, aby si ju ochránila pri dopade na tvrdú dlážku. Bolestivo zjajkla a úkosom oka sledovala, ako Yorana ladne prehupla nohu cez parapet a potom bezpečne zoskočila do prítmia izby. Zostala sa na ňu z výšky prekvapene dívať:

„Si v poriadku?“

„Ako sa čo najrýchlejšie dostať dnu?“ S grimasou na tvári sa Love posadila a pokrčila ramenami.

„Hodiť sa cez okno ako poleno?“ vrátila jej otázku. Úkosom kontrolovala, čo sa deje vonku. Môžu mať zhruba pol minúty, aby sa schovali alebo zavolali pomoc. „Nevysedávaj tu ako v kine!“ súrila ju, „popcorn ti nedonesú. Musíme niekoho nájsť!“

Rozbehli sa naprieč domom, Yorana prvá, Love za ňou, keď Yorana odrazu prudko zastala a Love do nej vletela. Obe spadli na zem s udiveným výkrikom na perách, miestnosť sa naplnila ich bolestivými povzdychmi. Keď Love zdvihla hlavu z hrubého koberca, pred nosom sa jej černeli mužské naleštené topánky. Vyvrátila pohľad dohora, kde sa stretla s modrošedým vodnatým pohľadom starého šedivého pána, ktorý k nej láskyplne vystieral ruky.

„Pán Shazzar?“ začula vysloviť Yoranu neďaleko nej. Obrátila pozornosť jej smerom a prekvapením zabudla zavrieť ústa. Mladý muž havraních vlasov, ktoré mal vkusne začesané dozadu do hladkého účesu, práve dvíhal Yoranu nežne na nohy. Bol oblečený v čiernom obleku bez kravaty a saka, so zopár rozopnutými vrchnými gombíkmi na bielej košeli, vyzeral veľmi elegantne a sofistikovane, vôbec nie hrozivo a strašidelne.

Pri pohľade na štíhleho muža niekde okolo tridsiatky, s úprimným znepokojením zaznamenaným v hlbokej vráske medzi obočím, ju premkla zlá predtucha. Toto nemôže byť ten pán Shazzar, pre ktorého ich motorkári váhali prenasledovať!

„Poznáme sa?“ odpovedal jej on.

Prečo sa Yorana na neho tak zarazene a uprene pozerá? Niečo sa jej nezdá?

Náhly lomoz vychádzajúci z útrob domu ich prebral silou imaginárneho zaucha. Love sa hruď zvlnila novými obavami, rázne podala starcovi ruku a nechala ho, aby jej pomohol. Keď sa starec vystrel, zdal sa iba o piaď menší od svojho spoločníka. Napriek tomu, že väčšina jeho temena zívala prázdnotou, aj on mal svojich zopár šedivých vlasov začesaných presne rovnakým štýlom. Jeho čiernemu obleku nechýbalo sako, ani kravata.

Yorana zdesene vyhŕkla: „Potrebujeme pomoc!“

Pán Shazzar si priložil na pery ukazovák, zľahka privrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Psssst…“

Yoranu to však nezastavilo. „Sú piati! Musíme zavolať pomoc! Je ich priveľa!“ Zakvačila sa mu do rukáva sťaby tak mohla demonštrovať naliehavosť situácie.

Pán Shazzar sa jej však vytrhol jediným ladným pohybom a rozhodným tichým hlasom prehovoril:

„Videl som vás a videl som aj ich. Narobili ste toľko hluku, že to postavilo do pozoru aj tuto starého pána, ktorý už, namôjveru, nemá najlepší sluch. Ustúpte a za nič na svete nezasahujte do toho, čo sa bude diať!“ Otvoril oči vo chvíli, keď sa do miestnosti vrútilo päť robustných postáv a takticky sa pred nimi rozostúpili do poloblúku. Tvár mu prežiaril biely úsmev ako prehovoril:

„Nepamätám sa, žeby k nám niekedy návšteva vstúpila oknom. Pán Kim,“ obrátil sa na starca, „opýtam sa vás, majú hostia problém nájsť naše dvere?“

„Nie, pán Shazzar,“ poslušne odvetil starec, „naše dvere sú na správnom mieste, osadené v správnej veľkosti, nemožno ich prehliadnuť.“

Pri zvuku jeho mena sa pätica zatvárila na okamih neisto. Vymenili si veľavýznamné pohľady. Nakoniec však zo stredu o krok dopredu vystúpil vodca a okato si prezerajúc domáceho pána prehovoril:

„Použijeme vaše dvere pri odchode, pán Shazzar,“ chvíľu to meno akoby premieľal na jazyku, „všetci siedmi.“ Natiahol ruku k Love a pokynul jej, aby k nemu pristúpila. Hrdzavá dlhá brada sa mu triasla, ako sa snažil skryť zlovestný úškrn.

Love sa takmer podlomili kolená, nebyť chlácholivej starcovej ruky, ktorá sa znenazdajky objavila na jej pravom ramene.

„Poďte,“ prikročil k nemu nebojácne mladý Shazzar, „dvere sú tadiaľto…“ žoviálne sa usmieval.

Vodca však stál ako stĺp, ani sa nepohol, iba ruka mu klesla pozdĺž tela. Jeho svorka ho ostražito pozorovala.

„Ženy… si berieme.“ Stáli tvárou v tvár, príliš blízko, aby jeden nezachytil na tvári teplý dych toho druhého.

„Nedbám… za predpokladu, že samy budú chcieť…“ pomaly otočil hlavu k Love s nič nehovoriacim výrazom, „prepáčte, neviem vaše meno…“

„Slavena…“ odvetila potichu Love. Ostrým hranám vzácneho modrého diamantu v jeho očiach odpovedala nedôverčivým pohľadom. Krvi by sa jej nedorezal.

„Z požiadavky tohto pána vyplýva, aby ste ho nasledovala… chcete odísť?“ Z výrazu jeho tváre sa stále nedalo vyčítať nič.

„Požiadavky cudzích ľudí sú mi ukradnuté,“ vzchopila sa, „zvlášť gaunerov a všetkých, ktorí majú potrebu demonštrovať svoju silu na slabších a sprosto sa tešiť z ich bezmedzného strachu.“

Yorana iba potichu pokrútila hlavou, keď ju pohľadom vyzval na odpoveď, bledá ako stena za ňou.

„Nenávidím mužov, ktorí bijú ženy…“ poznamenal akoby mimochodom, „Mama ma vždy učila, že ženy, deti a slabých treba chrániť. Tadeto!“ Vystrel ruku k východu. Zaťatá sánka mohla svedčiť, že stráca trpezlivosť.

„Berte ich!“ zrúkol vodca a odhodil mladého muža pred sebou stranou. Shazzarove telo sa pretočilo vo vzduchu okolo svojej osi a len čo jeho ruky dočiahli zem, už bol vo výskoku s rukou napriahnutou do protivníkovej čeľuste. Udialo sa to tak rýchlo, že Yorana s Love boli presvedčené, že Shazzar toho ozrutného chlapa knokautoval skôr, než si ten stihol vôbec uvedomiť jeho zámer. Oceľ tej pästi muža so striebornou lebkou na hrudi ochromila natoľko, že musel upadnúť do bezvedomia pravdepodobne ešte počas pádu na zem. V následnej sekunde Shazzar znova vyskočil a udrel nohou najbližšie stojaceho muža do hrudníka. Ten odletel stranou, zatiaľ čo sa ostatní otriasli z prvotného prekvapenia. Nato sa začal nerovný boj, počas ktorého Yorana s Love ani nedýchali. Rýchlo poznali, že mladý Shazzar nie je žiadna ľahká korisť, ten muž bol mrštný a rýchly, britký, klzký, svižný a tvrdo nekompromisný pri rozdávaní úderov, vypočítavý a chladne sústredený. Napriek tomu, že motorkári boli v číselnej presile, o dve minúty neskôr bolo zrejmé, kto celej situácii vládne. Keď sa posledný z pätice k nemu potácal s odhodlaným divým výrazom zabijaka v tvári, dostal ranu, ktorá ho otočila o stoosemdesiat stupňov a starý pán bez toho, aby čo len okom mrkol alebo sa významne pohol, iba nastavil päsť jeho nosu. Niečo zaprašťalo, nato sa ozvalo vysoké zakvílenie, pád a skučanie. Stačilo skutočne krátko, aby banda hrdlorezov ležala na zemi, porazená a ponížená, zatiaľ čo Shazzar stál víťazoslávne medzi ich telami, takmer nezadýchaný, navonok pokojný, ako mladý gepard, ktorý sa vyhrieva v slnečných lúčoch nefalšovaného obdivu dievčenských pohľadov, posmešne zdvihnúc jeden kútik úst, keď zaregistroval starcove zvlnené obočie predstieranou obavou.

„Pán Kim, báli ste sa o mňa?“

„Nie, pán Shazzar, bál som sa o nich.“ odpovedal starec úprimne. „Našťastie ste bol zhovievavý.“

„Ten veľký,“ spamätala sa Yorana, „má vo vačku naše kľúče od auta!“ Ukázala Shazzarovi, kde má hľadať.

„Pán Kim,“ podal kľúče Yorane do ruky hľadiac na starca, „zaveďte dievčatá na terasu. Je tam príjemný chládok, kde ľadový čaj chutí znamenite. Smeti dnes vynesiem ja.“