LAŇ MEDZI VLKMI – X.

Ako prvé sa Siya okúpala. Sedela vo veľkej bielej vani, nadchnutá sledovala, ako sa žiarivo priezračná voda vlní na hladine v nepravidelných kruhoch vôkol jej chudého tela pri každom hlbokom nádychu do pľúc. Kúpeľňa mala okno, z ktorého dovidela do tichých, idylických, zelených ulíc pod sebou. Liala si do vlasov novú dávku šampónu, veľmi sa jej páčilo, čo videla vo veľkom zrkadle oproti vane – čiapku z bielej peny, ktorá sedela na jej hlave ako snehová pokrývka na betónovom stĺpiku od starej železnej brány.

Trvalo viac ako hodinu, dokým váhavo pootvorila dvere na kúpeľni a vykukla do chodby. Bosá precupitala do obývačky, aby sa ukázala Dorsanovi v nových šatách. Pýrila sa ako púčik vlčieho maku pod jeho mäkkým a uznanlivým pohľadom a zvedavo si premeriavala Lilly, jeho kamarátku, ktorú zavolal, aby jej ostrihala vlasy. Lilly siahala Dorsanovi po ramená, v aure jeho mocných ramien vyzerala ako malá loď ukotvená pod skalou. S gaštanovými vlasmi po pás, s vejárom mihalníc nad zružovenými lícami, so širokým bielym úsmevom a milotou veselo stojacou na balkóne jej modrého pohľadu, Siyi pripadala ako čarovná bytosť z vesmíru. A keď jej sprisahanecky šepla, že sa chystá z jej strapatých vlasov vytvoriť dlhé moderné mikádo, jej nadšenie takmer explodovalo, hoci nemala poňatia, čo to je – mikádo.

Večer si líhala do postele sýta a rovnako voňavá ako jej modré periny so spiacimi anjelikmi na obláčikoch.

Ďalšie dva dni ju fascinoval lesk na svojich vlasoch a ľahkosť, s akou vzorne ležali na hlave či bezstarostne lietali, keď ňou prudko zavrtela zo strany na stranu.

DORSAN NASTOLIL REŽIM, KTORÝ SA STAL JEJ KAŽDODENNOU RUTINOU NA DLHÉ ROKY.

Vstávali o šiestej. Cvičili. Raňajkovali. Väčšinou raňajky pripravovala Lilly. Potom prišla na rad škola. Po škole tréning sebaobrany. Učenie. Večerné cvičenie. Posledné jedlo pred spaním.

Cez víkendy chodili na výlety alebo oddychovali. Necvičili. Trénovali.

Lilly ich často navštevovala. Upratovala a varila. Česala Siyine vlasy, brávala ju nakupovať. Občas zastúpila Dorsana v doučovaní.

So železnou pravidelnosťou ju Dorsan brával ráno autom do školy. Od čiernej metalízy jeho džípu sa oslepujúco odrážalo svetlo dokonca aj keď bolo zamračené či padal dážď. Vždy bolo čisté a navoskované. Siya milovala vôňu jeho auta, ako aj všetky vône okolo Dorsana – vôňu nábytku v rozľahlom slnečnom byte, vôňu Lilly či vôňu Dorsanovho oblečenia, šampónu či vody po holení. Dokonca aj jeho činky či vzduch na balkóne mal svoju osobitú vôňu, ktorú si Siya zamilovala.

Dorsan často odchádzal preč. Bez slova a odpovede na Siyine zvedavé otázky či Lillin ustarostený pohľad. Niekedy odchádzal ozbrojený či hlboko v noci, keď svet navôkol tvrdo spal. Občas dievčatá sedeli v kuchyni nad miskou Siyiných obľúbených cereálií rozmočených v teplom mlieku a s neskrývaným obdivom pozorovali Dorsanove nacvičené pohyby pri manipulácii s pištoľou, ktoré by vedel vykonať s istotou aj poslepiačky.

Dorsan, záhadný muž v čiernom obleku a zeleným odleskom v mandľových očiach, v prvých rokoch ich spolužitia nikdy nehovoril o svojej práci.

NIEKEDY SA Z NEJ VRACAL ZRANENÝ.

Schovával sa pred ňou, aby ho nevidela od krvi, no Siya sa potichu pridala k Lilly a pomáhala jej ošetrovať Dorsanove rany.

Siya sa učila variť. Robilo jej radosť pripravovať jedlo Dorsanovi, hoci nejedenkrát Lilly vyplašene hľadala v Dorsanovej tvári ohromenie z náhlej explózie chutí na jazyku či nedôverčivosť a podozrenie v pohľade nad ponúkaným tanierom. Dorsan však nikdy nedal najavo, žeby mu Siyine kulinárske výtvory spôsobovali problémy, naopak, vždy sa pri jedle tváril uvoľnene a nanajvýš spokojne. Dokázal sa na nich pozerať s úsmevom na tvári a pregĺgať bez toho, aby mu jedlo uviazlo v krku či vyhnalo farbu do tváre.

Okrem Lilly nepoznala Siya nikoho, kto by bol Dorsanovi blízky. Hútala, či má Dorsan niekde rodinu, no nikdy sa ho neodvážila spýtať. A on rodinu nikdy nespomínal.

Lilly u nich nebývala, aj keď mala v byte zariadenú svoju izbu a veľkú posteľ. Zato vytrvalo prenasledovala Dorsana malými nežnosťami, ktorým sa on zanovito uhýbal. Rafinovane odbavoval jej všetečné otázky, napríklad o ženách, ktoré sa mu páčia a Siya sa čudovala, prečo ho tými otázkami toľko mučí, keď jej nikdy nechce odpovedať. V nejednej chvíli ju Siya pristihla ako odhaľuje Dorsanovi svoje srdce a tvári sa dotknuto a smutne, keď to Dorsanove neodpovedá, bije stále tým svojím spomaleným tempom bez hlasitého rozozvučania zvonov.

Načo chce Lilly muža, ktorý jej nevie povedať, že ju ľúbi? dumala Siya a zaprisahala sa, že nikdy nebude strácať čas s niekým, kto nebude ochotný jej opätovať city.

Lilly bola omnoho mladšia ako štyridsaťdvaročný Dorsan, no Siya videla vonku veľa mladých mužov, ktorí by Dorsanovi jeho pekné črty, mužný postoj v kombinácii s vnútorným pokojom a ledva postriebrené sluchy v mori bledých krátkych vlasov mohli iba závidieť. Bolo iba prirodzené, že Lilly sa otáčala za Dorsanom a nehľadala teplo v náručí mladšieho muža, ktorý nemal v ponuke ani z polovice toľko mužskosti ako muž v čiernom. Lilly jej prezradila, že veľa mladých chlapcov nebaví športovať, väčšina z nich nevie zabezpečiť svoje základné potreby ani dlho po dvadsiatke, zanedbávajú svoj výzor a zmyslom ich života je obrazovka monitora, display telefónu či televízia. „Muž musí byť vo svojej podstate mužský,“ vysvetľovala Lilly, „aby žena po jeho boku mohla zostať skutočne ženská. Čím viac musí žena zastúpiť muža v mužských záležitostiach, tým viac mužskej energie sa v nej hromadí na úkor prirodzenej ženskej. Žiadnej žene nie je príjemná táto mužská energia, pretože oslabuje jej ženskosť, ktorú skutoční muži na ženách milujú, hľadajú a priťahuje ich.“

Siya na ňu hľadela cez veľké otázniky v očiach, zdráhavo prikyvovala na súhlas, hoci informácie, ktoré jej Lilly zanietene podsúvala, sa zmotali do klbka a kotúľali po prázdnej miestnosti v jej hlave z jedného rohu do druhého.

„Ak si zavesíš na krk nejakého nepodarka, skutočný muž ťa obíde, pretože tvoja ženskosť bude na bode mrazu,“ pohrozila jej ukazovákom a obočie sa jej vlnilo v nevypovedaných obavách, pochybnostiach a predstieranom zhrození. „Vždy rozlišuj, čo chlapec pri tebe robí, nie hovorí. Deväťdesiat percent z nich sú ašpirujúci lobisti.“ Fľochla pohľadom po Dorsanovi a pridala sa k ich večernému cvičeniu, za čo si vyslúžila jeho obdivné zapískanie.

KEĎ SIYA SFÚKLA NA TORTE DESAŤ SVIEČOK, VEDELA STRIEĽAŤ ZO VZDUCHOVKY, ŠOFÉROVAŤ AUTOMAT A DORSAN JU ZAČAL UČIŤ BOJU S NOŽOM.

Lilly len potajomky zalamovala rukami v nevyslovenej obave, že vychováva dievča tvrdo ako chlapca.

Siya nikdy nevidela Dorsana vyplašeného z krvi, no v to jediné ráno, keď sa prebudila s pobúreným výkrikom na perách, prekvapená z neveľkých červených machulí na svojej plachte, neušla jej jeho rozpačitá tvár vo dverách, keď zahanbene vycúval z jej izby. Zaskočenej Siyi Lilly strčila do ruky mäkký balíček dôležito opakujúc, že sa stala ženou.

V to ráno Lilly rozprávala veľa, no Siyine uši boli ako oká na rybárskej sieti, cez ktoré sa Lilly snažila preosiať piesok, upierala prosebný pohľad na Dorsana, ktorý jej sľúbil zobrať ju na strelnicu, aby sa mohla zoznámiť s jej novým kamarátom – waltherom 6,35 mm.

V trinástich k svojim schopnostiam a zručnostiam pridala šoférovanie na manuálnej prevodovke. S každou novonadobudnutou schopnosťou sa jej otvárali nové a nové možnosti.

Len čo nadišiel čas, pretože už bola veľká, aby jej dovolili chodiť samej zo školy a Lilly ju prestala čakávať v malom parku pred školským dvorom, vrátila sa do starých ulíc predmestia so šiltovkou hlboko stiahnutou do tváre a opatrne sa vypytovala na Kaya. V byte na treťom poschodí už býval niekto cudzí a susedia či okoloidúci jej nepomohli nájsť stopu, ktorú tak zúfalo potrebovala zachytiť. Siya nezabudla ani na svoju pomstu, ktorá farbila inak jej tyrkysovo jasné podvedomie myšlienkami čiernymi ako atrament. Zavše sledovala muža, ktorý zabil jej matku, z bezpečnej diaľky a čakala, kedy sa bude cítiť dostatočne silná a sebavedomá, aby váhy naklonené na mužovu stranu vyrovnala do rovnováhy.

DOMOV SA VRACALA PLNÁ OBÁV Z NEZODPOVEDANÝCH OTÁZOK, ROZHORČENÁ, ŽE VRAH JEJ MATKY SI UŽÍVA ŽIVOT A SMUTNÁ, PRETOŽE SA JEJ CNELO ZA KAYOM.

Nejedenkrát sa zamkla v izbe, chytila do jednej ruky zlatý krížik, do druhej kresbu s maminým Ľúbim ťa a plakala bez sĺz. Na tvári sa jej nepohol ani sval, čelo nezastrel jediný mrak, no jej duša sa skláňala pod náporom bolesti sťaby odolávala silnému vetru a napĺňala jej hlavu ohlušujúcim srdcervúcim nárekom.

Zadumane prechádzala prstom po náramku s Kayovým menom, ktorý skladala zo zápästia iba pri tréningu, plávaní či kúpaní. Bola to jediná vec, ktorá ju s ním spájala, o to vzácnejšia, že to bol jediný znak, znamenie, podľa ktorého by dokázali jeden druhého spoznať. Nosí Kay náramok s jej menom na ruke? Alebo ho už dávno zahodil…?

Siya zavrela oči a po tisíci raz si predstavovala, ako sa odrazu pred ňou vynorí Kayova tmavá štica, so širokým úsmevom jej zamáva na pozdrav a drevené kocky jeho náramku budú hrkotať v dôvernej melódii ich mien. Tak veľmi by si priala, aby sa tak stalo. No dni ubiehali a črty Kayovej tváre nadobúdali rozmazané čmuhy.

Jedného večera, práve sa Siyi končil prvý ročník na strednej škole, ozbrojený Dorsan odišiel do tmavej noci.

A už sa nikdy nevrátil.