LAŇ MEDZI VLKMI – VIII.

Siya ticho plakala vo svojom stane, ktorý tak veľkodušne chcela zdieľať s Kayom. Už je to týždeň, čo Kaya nevidela. Pred troma dňami sa rozhodla, že na neho počká blízko domu, kde bývala jeho mama, ponevierala sa navôkol ako zatúlaný psík vôkol smetiska, no Kay sa ani raz neukázal. Možno chodil domov iba v noci, dumala. Tma skláňajúceho sa večera ju však zakaždým vyhnala zo zlovestne gániacich ulíc. Dnes sa odvážila vyjsť schodiskom až k dverám ich bytu, na jej prekvapenie boli obohnané rovnakými páskami ako miesto, kde našli ležať jej mamu mŕtvu. Nasucho preglgla, jej obavy o Kaya ju razom o hlavu prerástli a škaredo po nej poškuľovali.

Siya vedela, že takúto pásku používajú policajti. Stála obďaleč, keď jej mamu cudzí ľudia zabalili do čierneho vreca a odviezli preč veľkým autom. Dívala sa na tú pásku ako zhypnotizovaná. Vedela, že značí niečo diabolské. Ako smrť. Zlo. Krv. A krik.

Dňom a nocou z bezpečnej vzdialenosti pozorovala muža, ktorý zavinil smrť jej mamy, až jedného dňa vyšiel von v tmavom obleku, v ktorom zvyčajne chodieval „jednať“ s klientami. S očami na jeho chrbte sa Siya ocitla na cintoríne. Tam, schovaná za náhrobok cudzieho zosnulého, sa stala náhodným nemým svedkom pohrebu vlastnej matky. Dažďové kvapky jej stekali do očí a kamuflovali slané slzy stekajúce prúdom po bledých líčkach, vlasy sa jej prilepili na temeno hlavy, mokré oblečenie nasiaklo chladom, bolo jej zima, sychravá obloha jej padala na plecia, ktoré sa jej triasli v nezastaviteľných a nekontrolovateľných návaloch vzlykov.

Zatínala päste, lapala po dychu a srdiečko jej šlo puknúť žiaľom. Presne ako teraz.

„Šialená to rodina…“ sprisahanecky jej šepla suseda, keď nerozhodne stála pred zatvorenými dverami do bytu Kayovej mamy, „ona predávala svoje telo za dávku háčka, zatiaľ čo syna vychovávala ulica. Vyrástol z neho bitkár a vrah!“ Zvraštená tvár svedčila o neskrývanom odpore.

ČO SA STALO KAYOVI?

„Vrah?“ zašepkala Siya vyľakane.

„A čože si ty myslíš, dievčatko naivné, kto zabil tú chuderu! Len sa ty drž čo najďalej od takýchto ľudí!“ Výstražne zdvihla zvráskavený krivý prst.

„Kay nie je vrah!“ Skríkla Siya rozhorčene a ušla.

Opakom rúk si zotrela sopeľ a slzy z tváre, zavrela oči. Zhlboka sa nadýchla a premýšľala. Kay by svoju mamu nezabil! Takmer s istotou to vedela.

To Kayova mama chcela zabiť Kaya!

Preplazila sa cez otvor von a postavila sa s pohľadom upretým na most.

Musí to tým policajtom povedať!

Dnes bol veľmi horúci deň. Slnko jej pieklo na hlavu, na plecia, údy mala znavené, bola smädná. Pred domom, kde býval Kay s mamou, postávalo veľa zvedavcov, no policajta nevidela ani jedného. Všimli si ju miestni chlapci, o niečo starší ako ona, živo sa medzi sebou o niečom dohadovali. Chýlilo sa k večeru, Siyu boleli nôžky, vedela, že každá minúta navyše môže byť pre ňu osudná. Plná odopierania, s ľútostivým pohľadom do okien tretieho poschodia, sa otočila na päte a ponáhľala sa preč z nepriateľských ulíc.

„Hej, ty!“ Prudko autoritatívny tón v chlapčenskom hlase ju podnietil rozbehnúť sa.

„Za ňou!“ Začula za chrbtom, dupot nôh na betóne sa ozýval vôkol nej v tupej ozvene. Dobehli ju, zdrapili za tričko a potiahli späť. Takmer spadla. Hoci by nemala kričať, reflexívne zvýskla, nato pevne zovrela pery.

„Aké smiešne mláďa!“ zvolal posmešne jeden z nich a brnkol jej prstom do čela.

„Čo robíš v našom revíre?“ pýtal sa druhý z dvojice.

„Hľadám Kaya.“ odvetila popravde.

„Bleskového Takashiho?“ Spozorneli. „A čo mu chceš?“

„Je to môj kamarát.“ Hľadala stratenú odvahu v zovretí ich rúk.

Obaja sa rozosmiali až sa chytali za bruchá.

„Takashi má divné chute. Vždy som tvrdil, že vyzerá podozrivo.“

„Je čudný a prchký.“ pripomenul mu spoločník.

„Kde ste sa spoznali?“ vyzvedali.

„Čo vás po tom!“ odvrkla nebojácne. „Dôležité je, že povedal, ak mi niekto ako vy bude robiť zle, škaredo na to doplatí!“ Kula za horúca.

Upierali na seba váhavé pohľady a dorozumievali sa bez slov.

„Takashiho nik nevidel už týždeň. Dokonca sa neukázal ani „u Kukučky.“ hlesol jeden.

„To neznamená, že sa nepohybuje niekde nablízku. Vieš, že sa dokáže zjaviť akoby odrazu spadol z neba.“ Kontroval druhý.

„Čo spravíme, ak otvorí ústa?“ Ukázal bradou na Siyu.

„Predáme ju „Križiakovi.“

Triumfálne sa im zablýskalo v očiach, ten druhý si prstom ďobol do čela: „Nie Križiakovi. To je lakomý pes. Predáme ju Grizzlymu!“

Jeho spoločník zaváhal:„Hovorí sa, že ich bije.“ V pohľade sa mu mihol záblesk ľútosti. „Všetky dievčatá, čo dostane do rúk.“

„Nás to bolieť nebude.“ Drsne do neho buchol kamarát, „tam sa ju Takashi nikdy neodváži hľadať!“

Víťazne zamávali Siyi päsťami pred nosom a schmatli ju za tričko.

„Pôjdeš s nami!“

„Koľko chceš za to dievča?“ Ozvalo sa im za chrbtom.

Všetci traja na okamih znehybneli, potom sa obaja chlapci obrátili za hlasom. Siya, pripravená ujsť, striehla na každý ich pohyb, no keď spozorovala, akí zostali napätí, premohla ju zvedavosť.

„Stovku!“ Chlapec sa snažil odpovedať rovnako tvrdým tónom sťa rodený vyjednávač a dôležito vystrel plecia pred dospelým mužom pred nimi. Vysoký muž v čiernom ich nespúšťal z očí, zakiaľ siahol do zadného vrecka dlhých nohavíc. Deti mohli len hádať, či skutočne ráta hotovosť v peňaženke alebo ich uprene pozoruje ako jastrab, pretože oči mu schovávali čierne slnečné okuliare v tenkom ráme. Siya hádala, či pod čiernou košeľou schováva croissant, ako prvýkrát, keď sa stretli.

Nenáhlivým krokom k nim podišiel a sklonil hlavu k chlapčenským pästiam plným Siyinho trička. Ruky sa rozpačito vytratili, troje párov očí bedlivo strážilo neznámeho pohyby, on však iba vystrel ruku k jednému z nich a podával mu peniaze.

Odrazu papierové bankovky vyleteli do vzduchu, chlapec reflexívne zdvihol hlavu, následne mu tvrdá mužská päsť rozrazila líce. Ako sa zapotácal, muž ho jediným ťahom položil na zem a pravou nohou mu stúpil na hruď.

Jeho kumpán sa rozbehol preč, ani sa neobzrúc, no skolila ho čierna naleštená poltopánka, ktorá ho trafila do hlavy. Keď sa otriasol z prvotrného šoku, zdvihol hlavu z prachu a vystrašene pozrel na muža.

V mužových tmavých okuliaroch sa odrážal súmrak, prstom pokynul chlapcovi, aby sa vrátil späť. Odovzdane poslúchol.

„Myslíš si, že život tohto dievčaťa je tovar?“ Jeho pokojný hlas bol v ostrom protiklade s jeho počínaním. Chlapec sa neodvážil k nemu zdvihnúť pohľad.

„Myslíš, že sme si rovnocenní partneri?“

Keď sa nedočkal odpovede, pokoj v jeho hlase sa výrazne naštrbil: „Dvaja niktoši chcú urobiť obchod s niekým, kto ich môže rozpučiť bruškami prstov.“ Pod ľadovým ostrým jeho hlasu sa Siya zachvela ako obilný klas vo vetre. Hoci muža poznala, najradšej by zdupkala, nevedela, čoho je schopný. Napla svaly na nohách.

Akoby jej úmysel prekukol, vzal jej drobnú dlaň do svojej veľkej a zovrel vôkol nej mocné prsty v ochrannom geste. S tlčúcim srdcom na neho upierala veľké oči.

Muž zložil nohu z chlapcovho chrbta, so Siyou za pätami sa zohol po svoju topánku. Uši im naplnil zvuk chvatného úteku.

„Ušli,“ poznamenala Siya, keď sa dve neveľké, chudé postavy stratili v spleti betónových uličiek.

„Chcela si sa s nimi skamarátiť?“ Muž sa pobavene zasmial, pustil jej ruku a zohol sa, aby si mohol zašnurovať topánku.

ZANOVITO ZOSTALA TICHO DOTKNUTÁ JEHO SARKAZMOM.

„Nie si hladná?“ opáčil. „Ja by som si aj niečo dal.“ Vystrel sa nad ňou a poopravil si okuliare na nose. „Poznáš nejaké dobré miesto, kde chutne varia?“

Zazerala do tých čiernych sklíčok na vlastnú prekvapenú tvár.

„Poznám.“ Zovrela mu tri prsty v dlani a viedla ho k Luigimu.