LAŇ MEDZI VLKMI – VII.

Siya utekala ulicami, zdalo sa jej, že na ňu nevraživo zazerajú zachmúreným okom spod popukaných chodníkov, popraskaných skeletov lámp či spod opadaných omietok sivých stien. Prudko zastala, keď si uvedomila, že podvedome bežala k domu, kde kedysi bývala s mamou. Muž, ktorý zavinil maminu smrť, zostal bývať v ich byte, Siya sa nemala kam vrátiť. Práve teraz stál vonku pred vchodom do zostarnutej budovy, našťastie chrbtom otočený k nej, s dvoma ďalšími kumpánmi, ktorí vyzerali ako on – odporne a nebezpečne. Ich tiene sa strácali vo farebnom súmraku, širokými ramenami by mohli podoprieť oblohu. Ani tmavé odtiene večera nedokázali skryť rukoväte nožov za ich hrubými opaskami. Siya sa v momente otočila a ukryla sa za najbližší roh. Drobná hruď sa jej vlnila obavami, opatrne vyzrela, aby zistila, či ju zaregistrovali. Tvárili sa zaujatí spoločnou debatou, jej smerom ani nepozreli a tak si vydýchla. Oprela sa chrbtom o stenu a snažila sa lapiť dych, ktorý zlomyseľne zaostával za jej zajačím behom.

Keď znova vykukla spoza múru, kráčal k vchodovým dverám s plechovkou piva v tučných prstoch. Siya si ešte pamätala, aké sú mocné. Čierne tielko, ktoré mal oblečené, ho na objemnom bruchu obopínalo. Jeho dvaja spoločníci sadli na motorku a nevšímavo prešli okolo nej.

V SIYI SA OKREM STRACHU ZDVIHLA VLNA NENÁVISTI, AKEJ JE LEN SEDEMROČNÉ DIEVČATKO SCHOPNÉ.

Ešte nevedela ako a kedy, ale ten muž, ktorý z nej spravil sirotu, si to odpyká! Všetko čo jej a mame kedy vykonal!

Odrazila sa od steny a vykročila do lenivo sa rozpínajúceho šera medzi poblednutými ulicami.

Siya sa vyľakala a takmer spadla na zadok, keď Kay odrazu vyskočil z jej stanu, len čo preliezla tajným vchodom do svojho útočiska.

„Kde si bola? Už je dve hodiny tma!“ vítal ju slovami.

Miešali sa v nej rozpaky, zlosť, strach, ľútosť a obavy. „No a čo? Obloha je hviezdnatá a svieti mesiac.“

Bola pozrieť v jednej zo skrýš, ktoré mali s neznámym mužom v čiernom. Zjedla croissant, zobrala drobné a kúpila si za ne veľkú fľašu vody, ktorú si teraz niesla do stanu. Z vďaky mu nechala v skrýši zapaľovač, ktorý ukradla z maminho bytu krátko po jej smrti. Bol síce nefunkčný, ale mal farbu ako mamin krížik a tiger, vyrytý na jednej z jeho strán, sa jej veľmi páčil. Otváral sa palcom, bol ťažký a mal zvláštny odor, keď k nemu pričuchla. Kayovi to však nepovie.

Kay ju chytil za plecia a zohol sa k nej. „Odpusť mi! Odpusť jej! Nevie, čo robí. To drogy z nej spravili monštrum. Vieš, čo sú drogy?“

„Asi áno.“ pokrčila ramenami. Kayove ruky sa zdali ťažké ako kvetináče, ktoré s mamou na zimu prenášali do ich malého bytu.

„Drogy sú veľmi nebezpečné! Ovládnu ťa, spravia z teba otroka vlastných chúťok a už ťa nepustia, dokým sa ti vlastný život nevymkne z rúk a neumrieš.“

Siya sa zachvela vo večernom jemnom vánku. „Aha.“ Špičkou topánky kreslila do zeme krivoľaké obrazce. „To nie tvoja mama, ale droga v nej ťa chcela zabiť?“

Kay ju chytil za zápästia a klesli na zem do tureckého sedu.

„Aj,“ pustil jej ruky. „Moja mama to nemá v hlave v poriadku. Hovoria, že odvtedy, čo som sa narodil. Mala by byť v sanatóriu a liečiť sa, ale na to nemáme peniaze.“

KAY SI VYHRNUL TRIČKO A NASTAVIL HRUĎ DO MESAČNEJ NOCI.

„Toto mi spravila, keď som mal päť rokov.“ Siya sa sklonila bližšie a ako uhranutá hľadela na jazvu, ktorá sa mu tiahla stredom hrudníka takmer po pupok. „Ako starostlivá mama mi zašívala nohavice, zatiaľ čo som sa hral pri jej nohách, keď sa odrazu zahnala nožnicami. Spamätala sa, až keď jej susedia nožnice vytrhli z rúk. Pribehli, lebo počuli môj rev a plač. Jedného z nich som počul hovoriť, že štyri dni po tom, ako som sa narodil, ju sestričky v nemocnici pristihli s vankúšom na mojej hlave.“ Hlas sa mu chvel neovládateľnou emóciou.

„Keď som mal sedem, pokúsila sa ma utopiť, držala mi hlavu v umývadle plnom vody, ale vyšmykol som sa jej a ušiel. Tri dni ma hľadala a plakala. Nepamätala si, čo urobila. Odkedy začala byť závislá, prestala sa ovládať. Skutočnosť a fantázia sa v nej prelínajú bez toho, žeby ich vedela rozoznať. Zhoršuje sa to. A lepšie to už nebude.“ Sklonil hlavu a ťažko vzdychol, až mala Siya pocit, žeby ho mala utešiť. Skusmo natiahla ruku s úmyslom pohladiť ho po vlasoch, keď hlavu naraz prudko zdvihol a ona ruku chvatne schovala za chrbát.

„To aby si si na seba stále dával pozor,“ skonštatovala skúmajúc, či si niečo všimol.

„Nezdržiavam sa moc doma. Niekedy jej donesiem jedlo alebo niečo pekné – šaty, náušnice, voňavý šampón. Skontrolujem ju a idem preč. Nechávam jej peniaze, aby ju neodstavili od vody či elektriky. Prípadne tam idem, ak z domu niečo potrebujem.“

„Kde teda bývaš?“ Kay sa jej zdal čoraz viac záhadnejší.

„Tu a tam, „ odvetil vyhýbavo. Ich pohľady akoby hrali naháňačku, Kay utekal a Siya sa ho snažila chytiť. „Mohol by som bývať tu… s tebou… ak by si chcela.“

Siya vystrela chrbát s hlasným nádychom. Konečne ho chytila, Kayov zvláštny, jedinečný pohľad napoly japonských očí. Nepoznala nikoho s očami, aké mal on. Premýšľala. Cítila sa rozradostnene i vyplašene zároveň.

„Budem na tvoj stan dávať pozor… ako aj na teba.“ navrhol, „a keď budeš so mnou, nik si nebude k tebe dovoľovať.“ pripomenul jej.

„Naučíš ma biť sa?“ Siya mala pred očami tvár muža, ktorý sa bez hanby rozvaľuje v byte, ktorý mu nepatrí, medzi jej vecami a vecami jej mamy.

„Budeš bojovať ako Leonardo!“ Zaťal ruky v päsť a zašermoval jej nimi pred nosom.

„Kto je Leonardo?“ Odtiahla sa.

„Ninja korytnačka. Vieš, kto boli ninja korytnačky?“

Zavrtela hlavou.

Kay sa zvesela zasmial. „Najsilnejšie, najodvážnejšie a najpopulárnejšie korytnačky na našej planéte! Každé dieťa ich pozná!“

„Dobre,“ pritakala Siya, „môžeš tu bývať.“ vyhlásila takmer slávnostne.

Kay jej postrapatil vlasy a so širokým úsmevom sa k nej naklonil:

„Idem si po veci… čakaj ma, Piccolina!“

Keď Kay odišiel, Siya bola rozrušená ešte niekoľko hodín. Hodiny sa však kopili jedna na druhú ako tehla na tehlu a Kay neprichádzal. Znavená čoraz netrpezlivejším vyčkávaním, nadránom zaspala. Slnko bolo už vysoko, keď sa zobudila, vyskočila na rovné nohy a prehľadala celé okolie stanu, či nájde nejakú známku toho, že tam bol, zakiaľ ona spala. Prečo nechodí? Rozmyslel si to?

PREŠIEL CELÝ DEŇ A ĎALŠIA NOC, PO KAYOVI ANI CHÝRU – ANI SLYCHU.