LAŇ MEDZI VLKMI – IX.

Muž v čiernom sa zvedavo obzeral po reštaurácii, no okuliare si nezložil. Objednal Siyi jedlo, sebe iba kávu. Pohodlne sa oprel o operadlo drevenej stoličky a trpezlivo čakal, dokým Siya zhltne veľkú porciu špagiet.

„Ja,“ začal, keď starostlivo prehltla posledné sústo a odsunula misku po stole, „nemám manželku, ani deti. Zato mám veľký byt, auto a prácu, ktorá ma živí.“

Na okamih sa odmlčal. Premýšľal.

„Povedz, čo chceš v živote dosiahnuť?“ nakoniec sa opýtal.

Siya sa silno mračila, ako dumala nad odpoveďou.

„Chcem mať veľký byt, auto a prácu, ktorá ma bude živiť,“ zopakovala po ňom po hodnej chvíli. Plecia jej znehybneli a pohľad jej zastrel náhly mrak rozhodnosti premiešanej s nenávisťou: „ten muž, ktorý zabil moju mamu – musí zomrieť tiež.“

„Vieš, kto zabil tvoju mamu?“ Položil prázdnu šálku na biely tanierik.

Prikývla.

„Bála si sa ho?“

Znova prikývla. „Aj mama sa ho bála.“ Sklonila hlavu a schovala sa za vlasy, ktoré jej padli do tváre.

„Môžem ťa naučiť bojovať. Ak budeš chcieť.“ navrhol.

Siya ožila, pohľadom zaletela na mužove pery v náznaku mierneho úsmevu.

„Chcem.“ hlesla bez váhania.

„Čo všetko si ochotná pre to urobiť?“ Ukazovákom si pošúchal bradu.

Naklonila sa k nemu, aby ju dobre počul, keď vyslovila: „všetko…“

„Ako zomrela tvoja mama?“

Siyin pohľad padol k zemi ako hviezda. Roztržito si žmolila pod stolom pršteky.

„Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš.“ uistil ju a odmlčal sa. Ticho narastalo, ako aj napätie v Siyinom malom telíčku. Nakoniec vyhŕkla:

„Uderil ju do hlavy, keď ma bránila pred mužmi, ktorých k nám doviedol. Chceli ma od nej zobrať preč, ona to nechcela dovoliť. Plakala som a kričala, aj mamička plakala. Kričala na mňa, aby som utiekla. Keď som sa poslednýkrát obzrela, držal ju za vlasy a vylepil jej facku. Spadla na zem. Zdvihla hlavu, dívala sa na mňa a ukazovala mi, aby som bežala ďalej. Potom ju uderil lampou. Z celej sily. Mamičke tiekla po líci krv… už sa na mňa nedívala. Hlava jej padla… a viac sa nehýbala.“

Schovaná za vlasmi, hlas sa jej zadŕhal, zuby takmer drkotali, plecia sa jej triasli. Vzlyky sa nezadržiteľne drali von cez chvejúce sa plné pery.

„Chceš, aby som ho pre teba zabil?“

Siyine slzy sa razom zastavili, ohúrená k nemu zdvihla hlavu, vlasy odhrnula za uši.

„Alebo,“ pomaly si zložil okuliare z nosa a vyzývavo sa jej zahľadel do náhle vyjasnených očí, „ho zabiješ sama, keď príde správny čas.“

SIYA MLČALA, IBA OČI JEJ BLČALI NEZNÁMYM PLAMEŇOM.

„Ale… ja som dievča.“

„A čo keď si dievča? Chceš povedať, že preto, že si sa narodila ako dievča, budeš navždy slabá a bezmocná?“

Keďže nereagovala, pokračoval:

„Dievča dokáže premôcť hocijakého chlapa. Potrebuje iba správny tréning.“

„Tréning?“ zatiahla.

„Ja,“ prstom si poklopkal po hrudníku, „môžem z teba spraviť bojovníčku. Tak silnú, že muž, ktorý zabil tvoju mamu, nebude mať šancu prežiť stretnutie s tebou, pokiaľ ho sama nezoberieš na milosť.“

Siya hltala jeho slová ako sladké cukríky vpíjajúc priamočiary pohľad neznámeho mandľovo-hnedých očí.

„Nič však nie je zadarmo.“ poznamenal potichu.

Vzdychla. „Nemám peniaze.“ Jej nádeje v momente spľasli.

„Nechcem peniaze. Tých mám veľa. Nemám ich však na koho míňať. Chcem, aby si bola mojou dcérou.“

Siyu naraz prepadlo toľko rôznych pocitov, že v konečnom dôsledku nedokázala ani jeden z nich prejaviť a tak iba sedela s otvorenými ústami a snažila sa nájsť na mužovej tvári znamenie, že klame.

„Musím vás oslovovať otec?“ S neskrývanou nádejou v hlase mu položila zásadnú otázku.

„Iba ak budeš chcieť.“ odvetil potichu.

„Ako sa voláte?“

„Ja nemám nikoho, o koho by som sa staral a ty nemáš nikoho, kto by sa postaral o teba. Pomôžeme si navzájom a staneme sa rodinou. Naučím ťa veľa vecí. Budeš chodiť do školy. A popri tom – budeme trénovať. Jedného dňa možno prevezmeš rodinný biznis.“

„A čo robíte?“ opýtala sa ho na oplátku.

„To zistíš.“ Postavil sa a šiel zaplatiť účet. Potom sa vrátil k stolu, no už si znova nesadol.

„Teraz pôjdem. Buď odídeme spolu alebo sa už nikdy nestretneme.“

Luigiho malú reštauráciu obostrel večer. Siya skamenená na stoličke, hľadela na tmavú siluetu neznámeho muža, ako sa rýchlo stráca v nejasných tieňoch začínajúcej noci. V hlave jej hučalo, srdce jej udieralo do hrudného koša ako splašené vtáča.

POVEDAL, ŽE SA UŽ NIKDY NEUVIDIA.

„Dorsan,“ usmial sa na ňu muž z výšky, keď svoju malú rúčku vsunula do jeho, „je moje meno.“