späť na blog

Laň medzi vlkmi – IV.

Siya sa zhlboka nadychovala, nezvyknutá na vônu, ktorá sa z nej šírila a rozradostnene ju šteklila vo vlastnom nose. Vonia mydlom! Aké opojné! Keď vyšla z maličkej kúpeľne, zaznamenala Kayov prekvapený pohľad plný zle skrývaného obdivu. Celá červená sa skryla za cencúle mokrých vlasov, ktoré jej viseli do tváre.

„Odteraz sa budeš umývať každý deň. Je dôležité, aby si bola čistá.“ Poučoval ju Kay.

„Prečo?“ Siya bola zvedavá.

„Aby si bola zdravá. Špinaví ľudia zomierajú na všelijaké choroby. A ty nechceš zomrieť, že nie?“

„Nie,“ uistila ho Siya vážnym hlasom. Nechce zomrieť.

Kay nasledoval Siyu von z predmestia. Siya bola na rade, aby mu ukázala svoju tajnú skrýšu, kde schovávala všetky svoje najväčšie cennosti. Maminu fotku, zlatý krížik, ktorý nosila na krku, Siyinu kresbu, kde dopísala – ĽÚBIM ŤA.

Siya náhle prudko zastala. Pohľad jej zostal visieť na stene starého kamenného plota. Tam, na mieste, kde stena držala pokope a nebola výrazne dopraskaná, ale rovná a hladká, sa belel znak. Ten znak už niekde videla. Krčila drobný noštek ako veľmi sa snažila spomenúť si. Siahla do zadného vrecka nohavíc a vytiahla odtiaľ vizitku bez jediného písmena. Ako to, že rovnaký znak vidí na stene?

„Počkaj!“ Nakázala Kayovi, ktorý sa začudovane prizeral, ako krátkymi prštekmi uvoľňuje kameň z muriva. Siya radostne zvýskla. Našla croissant!

Pod croissantom sa belela ďalšia kartička, s rovnakým znakom, ibaže tentokrát na jej zadnej strane našla kresbu kostola. Ten kostol spoznala hneď, zastal jej cestu zakaždým, keď vstupovala do parku vo východnej časti mesta. Vrátila kameň na miesto, aby skrýša zostala neporušená a druhú kartičku zastrčila do nohavíc k prvej. Nedočkavo rozbalila croissant a rozpolila ho. Široký úsmev, ktorým sa jej Kay poďakoval, bol navlas rovnaký ako ten, ktorý mu venovala, šťastná, že ho môže obdarovať.

Od toho dňa, hrali s neznámym mužom s čiernymi okuliarmi túto tajomnú, nezvyčajnú hru.

PREŠLI SLNKOM ROZPÁLENÝ MOST,

na jeho konci kovová tabuľa oznamovala, že tu sa končí hranica mesta. Rieka pod ním bola pokojná a voda tmavá. Schádzali dole k jej brehom. Tam, medzi stromami, mala Siya svoj neveľký stan, jej nový domov. Zohla sa k provizórnemu vstupu a preštvornožkovala cez divo rastúcu stenu pichľavého krovia niekam, kde ju Kay nemohol vidieť, pokiaľ sa nepostavila a nekývla mu, aby ju nasledoval. Kay skepticky skúmal dieru, ktorá bez problémov pojme Siyino drobné telo, nie však jeho. Pravda, vysvetľovalo to množstvo drobných dier na tričku so slnečnicou, ktoré nechala ležať na strakatej dlážke ich šťúplej kúpeľne. Odhodlane zaťal päste, bol rozhodnutý spoznať Siyinu skrýšu a tak sa onedlho vzpriamil vedľa nej.

„Máš to tu dobre zariadené.“ Skonštatoval, uznanlivo skúmajúc Siyino bývanie. Stan bol vyskladaný z kartónových krabíc a poprikrývaný potrhanými igelitovými taškami či sáčkami na odpad.

„Poď,“ lákala ho do stanu, „ukážem ti niečo.“

Uznanlivo zapískal, keď vnútri našiel pohodlný pelech pre veľké psy, ktorý musela ukoristiť z nejakej záhrady či dvora. Podušky a staré prikrývky mu pripadali lákavo a komfortne. Usalašil sa vedľa nej, Siya mu otrčila zovretú päsť a sprisahanecky sa na neho zadívala. „Toto je môj najväčší poklad. Tadá!“ Na dlani jej ležal miniatúrny zlatý krížik.

„Je zo zlata!“ Pochválila sa, aj keď presne nevedela doceniť jeho hodnotu. Mama však vždy nadšene hovorila o zlatom krížiku s dôrazom na jeho vzácnosť.

„To je Ježiš na kríži.“ Ozrejmil jej Kay.

„To je kto?“ Marilo sa jej, že to meno už počula. Spomínala ho mama?

„To je chlap, ktorého ľudia volajú, aby im pomohol, keď majú nejaké problémy.“

„A kde býva?“

Kay ukázal prstom hore.

„Na streche?“ Hádala.

„Nie,“ rázne zavrtel hlavou a nešikovne schovával pobavený úsmev. „Na nebi.“

„Môže pomôcť aj mne?“ Vyzvedala s očami plnými očakávania.

„Asi áno,“ pokrčil plecami, „stačí, keď takto zopneš ruky,“ Kay k sebe pritisol dlane, „a povieš – Ježišu, prosím ťa, pomôž mi stať sa slávnou speváčkou.“

„Nechcem byť speváčka,“ ohradila sa Siya. „Môže mi vrátiť mamu?“

„A kde je teraz tvoja mama?“

„Tam, kde on – na nebi.“

Kay naklonil hlavu na bok a hútal. „Hm, tak to sa nedá. Kto raz vystúpi do neba, už nemôže na zem. Ale nemusíš sa strachovať, som si istý, že na tvoju mamu Ježiš dáva pozor. A dá dobrý pozor aj na teba, dokým sa s mamou znova nestretneš.“

Narovnal sa. „Zajtra ti niečo donesiem.“ Náhle sa rozhodol.

„Čo také?“

„To bude prekvapenie.“

Kay vyliezol zo stanu. „Musím už ísť.“

Čas akoby dostal krídla, keď boli vo dvojici, súmrak sa prikradol nečakane ako zlodej.

Siya vyšla von za ním. Posmutnela.

„Zajtra prídem tiež, ak môžem.“

Prikývla. Súmrak škodoradostne pred Kayom skryl do svojich dlaní drobné ohníčky radosti v jej pohľade.

Jej nový kamarát preliezol dierou na druhú stranu, tam sa postavil a zakýval jej na rozlúčku.

„Stai bene!“ Kričal na ňu.

„Čo to značí?“ Zakričala mu späť.

„To značí – maj sa dobre – Maličká!“

Dívala sa za ním, dokým sa jej nestratil z dohľadu. Potom zopäla ruky, ako ju to práve naučil Kay a zašepkala do začínajúceho večera svoju prvú modlitbu:

„Ježišu, prosím ťa, daj dobrý pozor na Kaya a na jeho mamu, aby jej viac nemuseli pichať injekcie.“