Laň medzi vlkmi – II.

Malá Siya kráčala cez park, nie chodníkom, aby nebola na očiach. Ešte stále si nezvykla na ľútosť či znechutenie zvedavo sa vykláňajúce z cudzích pohľadov. Učila sa ich však ignorovať, ľuďom zásadne do očí nepozerala.

Prechádzala poza stromy. Väčšina z nich držala svoje husté zelené koruny na hrubých kmeňoch, ktoré ju starostlivo skrývali do chladivého tieňa. Dnes bolo v parku veľa ľudí, deti výskali, rodičia ich láskavo napomínali a smiali sa s nimi, držiac pod pazuchou fľašu s limonádou. Rozbaľovali sladkosti či rožky so salámou, mávali na deti a popíjali kávu.

Mohla byť dnes nedeľa, dumala Siya, ale nebola si istá.

Sliny jej tiekli z toľkých vôní, drobný noštek sa jej chvel. Tu určite nájde niečo pod zub. Z bezpečnej vzdialenosti pozorovala, ako sa plnia smetné koše. Nakúkala, či niekto nezabudne na lavičke kus pizze alebo hamburgera, nedajbože nedeľného koláča. Striehla, či niekomu nespadne do trávy hranolka z plastovej misky alebo cukrík z farebného sáčka.

• 

Pomaly prechádzala park z jednej strany na druhú, keď jej nečakane zastali cestu traja chlapci a stiahli ju za veľký gaštan. Jeden z nich ju schmatol za tričko a pritisol chrbtom o kmeň.

„Malá žobráčka!“ Skríkol s maskou odporu na tvári. „Prehľadajte ju, možno má nejaké vyžobrané peniaze!“

Siya sa krútila, aj keď vedela, že u nej nič nenájdu. Snažila sa pohrýzť ruku, ktorá jej nešetrne naťahovala tričko, no nebola ani rýchla, ani silná. Mohli byť od nej aj o dva roky starší, ale nevzdávala sa. Cítila, ako rukami vkĺzli do jej vačkov na nohaviciach a keď ich vytiahli prázdne, na hlavu sa jej zniesla spŕška nadávok.

„Ty malá vretenica! Ako sa opovažuješ chodiť do nášho parku?“

„Držte ju!“ Vyzval kamarátov ten, čo stál oproti nej, načo ju zdrapili silno za ruky.

„Na dnešnú bitku nikdy nezabudneš, malá špinďúrka! Toto…“ máchol rukou do vzduchu, „je náš park!“

„Zapamätaj si to, ty malé blchavé šteňa!“ Šplechol jej zúrivo do tváre.

Siyi sa vykrivili ústa do prvého vzlyku a tak si zahryzla silno do jazyka.

Nemôže plakať!

Vydrží všetko, čo jej spravia a keď ju konečne pustia, utečie. S vypätím posledných síl vystrúhala na tvári bojovný nenávistný výraz, ktorým ich chcela odstrašiť a zatla zuby, okato dávajúc najavo odvahu, ktorú v skutočnosti necítila.

„Ty!“

Horúce hlavy prebodol ľadový cencúľ cudzieho hlasu v náhlom výkriku plnom zadržiavaného hnevu. Všetky hlavy sa naraz otočili na štíhleho mládenca v tielku a šortkách po kolená. Prudko schmatol chlapca stojaceho pred Siyou a hodil ho o zem. 

„Aká odvaha!“ Mračil sa. „Traja na jedného! A ešte k tomu dievča!“ Odpľul si pohrdlivo na zem.

Ruky, ktoré Siyi zvierali chudé zápästia, razom zmizli. Chlapci obozretne odstúpili a hľadeli, ako sa ten tretí opatrne postavil a cúvol. 

„Jeden na jedného! Nech je to fér!“ Vyzýval ich, v čiernych očiach sa mu prelieval vzdor a nebojácnosť.

Trojica váhala, azda preto, lebo súper bol od nich vyšší a určite aj starší.

„Tak dvaja na jedného!“ Bojovne sa rozkročil a mávol na nich, aby sa priblížili. Keďže sa nič nedialo, nakoniec rozhodol:

„Traja na jedného!“

Po niekoľkých váhavých pohľadoch sa rozhýbali. „To ešte oľutuješ, ty ochranca zatúlaných otrhaných bastardov!“

Vysoký chlapec priskočil najskôr k tomu, čo stál najbližšie a vlepil mu zvučné zaucho. Siya sa prizerala s otvorenými ústami, vystrašená, prekvapená, plná obáv i neskrývaného obdivu. Vrhli sa na neho z každej strany, až ho povalili na zem. Siya videla lietať buchnáty, facky i päsťačky. Jej ochranca nakoniec vyskočil na rovné nohy a striasol protivníkov ako muchy. Tí sa bolestne zviechali zo zeme s ústami plnými nadávok, no pri pohľade na svojho protivníka hromženie vystriedalo napäté ticho. Ako k nim znova pristúpil a rozohnal sa, odrazu zobrali nohy na plecia.

„Ja som Kay Takashi!“ Udrel sa do pŕs. „Dobre si zapamätajte to meno!“ Kričal za nimi z plných pľúc. „Ak vás ešte raz uvidím biť dievča, to meno sa stane vašou nočnou morou!“ Čelo sa mu vyjasnilo len čo sa obrátil na Siyu:

„Si v poriadku?“

Prikývla, neschopná vydolovať z útrob vlastný hlas.

„Neboj sa, tí už ťa viac nebudú otravovať!“

Iba mykla plecami, lapená v mäkkom pohľade na pozadí smelého chlapčenského postoja.

„Koľko máš rokov?“

Oprašoval si špinu z oblečenia.

„Dvanásť,“ odvetila bez rozmýšľania.

Zvláštne sa na ňu zahľadel, potom sa zohol k nohaviciam a pomaly ich zbavil špiny opakom ruky. „Koľko máš naozaj?“ Nezdvihol k nej hlavu.

„Sedem.“ Priznala farbu.

Nato sa narovnal, podišiel k nej a sklonil svoju tvár k jej prepadnutým líčkam: „Poznáš pána Luigiho?“

Zavrtela hlavou.

„Luigi robí najlepšie špageti na svete! Chceš sa staviť?“

Tvár jej rozžiaril široký úsmev a z očí vykukli trblietavé hviezdy ako víly z čarovného lesa. Natiahla k nemu ruku a vybrala mu z čiernych vlasov zosušený list. 

Šťastne prikývla.

Chceš vedieť, ako bude pokračovať tento príbeh? Sleduj blog, IG alebo FB.

Páčia sa ti príbehy od Denalea Volkona? Prečítaj si cool romancu, akú by si doteraz v dielni slovenských autorov márne hľadal/a: