Pod zámienkou, že sa potrebuje pozbierať z desivého zážitku v Temnote, Delaila nanovo bezpečne opevňuje obranné hradby svojho srdca proti Vládcovi búrok.
Paradoxne, čím viac sa Baamiel vzďaľuje, aby jej poskytol čas a priestor na uzdravenie, tým viac Delaile chýba jeho ochranný tieň.
Váha vlastných citov, v závese s protichodnými hlasmi rozumu, ju doženie do jaskyne rozhodnutí, aby sama spravila to najvážnejšie rozhodnutie. Ako odpoveď na Baamielove predsavzatie, ktorú tu, na tomto istom mieste, pred pár mesiacmi urobil on a zásadne im obom zmenil život.
„Cesta akoby sa neskracovala a ona sa rozmrzene vliekla do kopca s tmavými mračnami v závese. Búrkové mraky viseli aj nad jej mysľou a nechystali sa odtiahnuť. Mala by sa poponáhľať, no nohy ju ledva niesli. Keď sa konečne vyvliekla schodiskom nad štrkovým parkoviskom, prudký dážď sa zniesol na jej hlavu. Odsunula kovanú bránu bez toho, že by ju za sebou zavrela a vbehla na recepciu.
Zastala na chodbe a započúvala sa. Castle hotel sa zdal nezvyčajne tichý.
Jednou rukou sa oprela o zábradlie a nenáhlivo kládla nohu cez nohu hore schodmi. Neviditeľné železné okovy vôkol členkov sa zdali nad jej sily. Už len kúsok. Zastala pod najvrchnejším schodom druhého poschodia a pohľad jej zaletel cez otvorené dvere do zámockej knižnice. Nenadchli ju rady kníh uložených od zeme až po strop. Zrak jej ukradol Vládca búrok, ticho sediaci v kresle za obrovským vylešteným mahagónovým stolom. Najskôr sa zdalo, že si rukou podopiera hlavu, no keď sa mu prizrela bližšie, bola si istá, že si pritíska zovretú päsť k ústam. Bolo zložité vypozorovať, čo práve robí, pretože výhľad jej zakrývala časť objemného kresla, bol od nej čiastočne odvrátený, mohla skúmať iba kúsok jeho profilu.
Odrazu sa jeho plecia zatriasli.
Delaila v duchu zhíkla, pritisla si dlaň na ústa. Troma skokmi sa schovala za múr, aby ju nemohol vidieť. Dohnala Pána búrok k slzám?
Toto si spravila, Delaila?
Stála opretá o stenu dlhé minúty, stečená z krvi, zelená v tvári, s hrkotajúcim srdcom v deravom hrudníku. Spotené dlane pritisla na chladný kameň a hrôzou vytriešťala oči do šera.
Naozaj si zlá, Delaila!
Mračila sa sama nad sebou. Rozum jej hovoril, aby sa nenápadne vytratila do izby, no vôbec sa nechystala ho poslúchnuť.
Odrazila sa od steny a postavila sa medzi zárubne.
Pohľad na rozochvené Baamielove údy ju oberal o posledné zvyšky rozvahy. Kolená sa jej triasli cestou k nemu, obchádzali ju mdloby.
Čo si to urobila, Delaila? Čo si to urobila s tým silným mužom?
Keď si spomenula, že ho chcela udrieť v nekontrolovateľnom záchvate zlosti, sprudka ju obliala hanba.
Hnevám sa na teba, Delaila!
Obišla kreslo a postavila sa k nemu.“
