LAŇ MEDZI VLKMI – VI.

„Včera sme boli takí zaujatí piesňou, že som ti zabudol dať toto,“ vítal Kay z diaľky prichádzajúcu Siyu. Opäť ju čakal pred jej skrýšou, zdalo sa, akoby ju netrpezlivo už nejakú tú chvíľu vyzeral. Stál a pozoroval, ako medzi nimi skracuje vzdialenosť krátkymi rýchlymi krokmi, s natiahnutou dlaňou, ktorá sa však odrazu zavrela.

„Čo je toto?“ pristúpil k nej a odhrnul jej vlasy z tváre. Siya zahanbene sklopila pohľad k zemi.

„Nič to nie je. Už to nebolí.“ uisťovala ho a reflexívne si oblizla jazykom rozbitú opuchnutú peru.

„Piccolina!“ zvolal hnevom, najradšej by ňou bol zatriasol, „ak ťa niekto bude otravovať, povedz mu, že Kay Takashi si ho nájde a namelie z neho kostnú múčku!“ V očiach sa mu nebezpečne blýskalo. „Ty!“ Ďobol do nej prstom, „máš volať moje meno na plné hrdlo, keď je zle!“

Až teraz sa odvážila k nemu zdvihnúť pohľad svojich veľkých modrých guľatých očí.

„Prídeš ma zachrániť, ak zavolám tvoje meno?“

„Som postrach v čiernej noci, zabudla si? Moje meno poznajú v celej štvrti, iba blázon alebo samovrah by šiel proti Takashimu.“

„Čo keď nebudeš počuť?“ Pochybovačne mu skúmala tvár. Jeho výraz však bol absolútne vážny.

„JA ŤA BUDEM POČUŤ!“

Stále sa jej to nezdalo. „Sľubuješ, že po mňa prídeš, ak ťa budem volať?“

„Sľubujem!“ vyhlásil tónom, ktorým Siyu razom presvedčil.

Nato znova roztvoril dlaň a Siyin pohľad zaletel k náramku, ktorý v nej ledabolo ležal. Hnedá kožená šnúrka, na ktorej boli navlečené štyri modré kocky. Na každej bolo vyryté jedno biele písmenko.

„Vieš, čo sa tam píše?“ pýtal sa Kay. Zavrtela hlavou, zvedavá, čo jej povie.

„Tvoje meno! S-I-Y-A!“ Ukazoval jej jednotlivé písmenká. „Pozri!“ Otrčil jej svoje zápästie, „aj ja mám svoj. Na mojom sú iba tri kocky. Píše sa tam – K-A-Y!“

Siya natiahla ruky a jeho náramok mu sňala zo zápästia.

„Naozaj mám oči ako anjel?“ spýtala sa znenazdajky.

„Máš,“ odvetil chlapec pred ňou tónom, ktorý vylučoval akúkoľvek pochybnosť. Vôbec ho nezaskočila tá náhla zmena témy.

„Tak potom,“ zavrela prsty na jeho vystretej dlani, „tento musí zostať tebe a náramok s troma kockami bude môj. Bude ti ma pripomínať a mne bude pripomínať teba.“ slávnostne vyhlásila.

Siya radostne otáčala ľavým zápästím, na ktoré jej Kay zapol náramok s písmenkami K, A, Y a načúvala jemnému hrkaniu drevených kociek, keď o seba narážali.

„A teraz poď so mnou.“ zavelil Kay. „Musíme ti ošetriť rany. Cestou mi porozprávaš, čo sa stalo a hlavne – kto to urobil!“

Keď Kay otvoril dvere do bytu, v ktorom bývala jeho mama, privítala ich tma. Siya nerozhodne postávala vo dverách, Kay šmátral prstami po vypínači na priľahlej stene.

„To je zvláštne…“ zahundral, zatiaľ čo vypínač vydával tiché cvak bez toho, aby rozžiaril žiarovku v strede plafóna. „Stavil by som sa, že ešte včera…“ Kay sa postavil do polkruhu mdlého svetla, skromne sa vlievajúceho cez otvorené dvere do bytu a snažil sa rozoznať jednotlivé predmety v tmavom šere. V tom svetle, ležiacom mu pri nohách, sa odrazu na okamih matne zaleskol nejaký predmet a rýchlo sa hnal k jeho hlave. Siya hrôzou ani nepípla, zato hlasné výkriky v jej hlave varovne volali Kayove meno. V poslednej sekunde uskočil, takže ho predmet zasiahol do ramena. Cez zovreté pery sa mu predral bolestivý ston, o krok cúvol. Zovrel päste a priložil si ich k dolnej sánke v ochrannom geste, keď z tmy vystúpila útla postava v dlhej sukni a papučiach. Kayove ruky klesli k bokom, ustúpil o ďalší krok.

„Sukin syn!“ zasypela Kayova mama s tvárou v tme, „tušila som, že ťa pošlú naspäť!“

„Mama!“ vykríkol Kay, „to som ja – tvoj syn!“ Buchol sa do pŕs, „polož to porisko na zem, lebo si ublížiš!“

„Koľkokrát vám mám povedať, že nemám žiadne peniaze!“ Kay uskočil, vzduchom zasvišťala rana naprázdno. Kayova mama sa potočila na päte a takmer spadla.

Siya si pritískala dlane na ústa, strach ju celú opantal.

Kay priskočil k mame a jediným bleskovým pohybom jej vytrhol nebezpečný drúk z rúk. Siya s otvorenými ústami počúvala zvuky boja a nadávok, ktoré s krikom chrlila na hlavu svojho syna. Znenazdajky Kay zostal ležať na zemi, zadýchaný, ruky rozpažené do strán, sťaby porazený, a hlasom plným obáv prehovoril:

„Chceš zabiť svojho jediného syna? To je to, čo chceš?“

ŽENA SA NAMÁHAVO STAVALA NA NOHY OPIERAJÚC SA O KUS DREVA, KTORÝ MAL ZMRZAČIŤ KAYA,

jej prerývaný dych sa miešal spolu s Kayovým.

„Pozri sa, čo si so sebou urobila!“ pokračoval vyčítavo, „sľúbila si mi, že si to svinstvo už nikdy nepichneš! Za čo si ten shot kúpila? Za peniaze na účty, ktoré som ti dal? Preto nemáme elektriku?“

Útla postava sa nad ním vzpriamila v celej svojej drobnej výške a divoko sa zasmiala.

„Je mi ľúto, že s tým nevieš bojovať.“ Nepustil ju k slovu, naťahoval čas, „koľkokrát som ti hovoril, aby sme opustili toto prekliate miesto?! Postarám sa o teba!“ Nadýchol sa, „čo ťa tu stále drží? Ja viem, čo ťa tu drží! Nie kvôli mne by si odišla, ale kvôli dávke háčka zostaneš! Skôr či neskôr ťa zabije… rovnako ako ty teraz zabiješ jediného človeka, ktorému na tebe ešte záleží.“

Žena na okamih zaváhala, no potom zdvihla porisko vysoko nad hlavu.

„Mama!“ zvolal Kay bolestne zasiahnutý.

„Nevolaj ma tak,“ odvetila ľadovým hlasom, „toto právo má iba môj milovaný syn!“

Siya sa nedokázala viac prizerať ochromená strachom o Kayov život. Zavesila sa na ženinu dlhú rozpravenú blúzu a úpenlivo prosila:

„Nechajte ho!“ Oči sa jej naplnili slzami, „neubližujte mu!“ Vystierala rúčky a stavala sa na špičky, aby dočiahla na zbraň, ktorá Kaya ohrozovala.

Porisko náhle s hrmotom padlo na zem a Siya sa zapotácala. Mocné zaucho, doprevádzané zvučným pleskotom, ju štípalo na polke tváre a vytiahlo z nej srdcervúci vzlyk.

„Čo si to urobila?“ Kay vyskočil a uväznil chvejúce sa mamine zápästia vo svojich dlaniach, ale to už Siya bola na zúfalom úteku dole schodmi.

„Siya!“ zakričal na ňu a chcel ju nasledovať, no matkine kostnaté ruky ho schmatli, privinuli si ho na plochú hruď a silno stískali. Z úst jej unikal prúd nesúvislého bľabotania:

„Nechaj ich ísť! Nech idú do pekla! Musíš ich zabiť. Jedného po druhom. Prenasledovaná zver. Zmocni sa ich úst. Daj mi shot! Inak si mi dobrý len mŕtvy, zbabelec!“

Kay zhlboka dýchal, hľadal stratenú duševnú rovnováhu. Hneval sa, zároveň pociťoval nezvratnú kapituláciu a odovzdanosť osudu. A to ho privádzalo do šialenej zúrivosti. V očiach sa mu zrkadlila pomsta, ktorú chcel vykonať nad všetkými, ktorí takto kruto zasiahli do ich osudov a zmenili ich životy na peklo.

Myšlienka na vystrašenú a bezbrannú Siyu ho vrátila na zem. Skôr, než sa vytrhol z matkinho objatia, zašepkal jej do vlasov:

„Mám ťa rád. Ale niekedy by som bol radšej, keby si bola mŕtva.“