LAŇ MEDZI VLKMI – V.
Kay ju už čakal pred vchodom z chrastia, keď sa vracala mostom späť z mesta. Len čo ju zbadal, vyskočil na rovné nohy a čakal, dokým k nemu príde. Siya si s neskrývaným údivom prezerala gitaru v jeho rukách, zatiaľ čo Kay si nemohol pomôcť – usmieval sa od ucha k uchu nad jej neskrývanou reakciou.
„Toto je to tvoje prekvapenie?“ domáhala sa odpovede.
„NIE TAK CELKOM,“ ODVETIL ZÁHADNE.
Siya víťazoslávne vytiahla spod trička Kayovej mamy croissant a zamávala ním Kayovi pred očami. V zadnom vačku nohavíc schovávala tretiu kartičku s kresbou miesta, kde na neznámeho muža narazila prvýkrát.
Posadili sa pred stan a chvíľu bez slova prežúvali. Potom Kay zľahka prebehol prstami po strunách gitary, ktoré rozvibrovali vzduch navôkol a Siya sa rozochvela spolu so strunami pod Kayovými prstami. S dychtivým výrazom počúvala Kayove brnkanie, keď sa k nej odrazu naklonil a so zapálenými lícami jej prezradil tajomstvo:
„Zložil som vlastnú pieseň. Chcela by si ju počuť?“
„Chcem!“ vyhŕkla. „O čom je?“
„O odvahe.“
Kay na úvod zahral zopár tónov. „Viem ju zahrať iba v cé dure.“ Ospravedlňujúco sa usmial.
Siya celkom nerozumela, čo to znamená, ale prikývla, že chápe. Kay nabral vzduch do pľúc a začal spievať, najskôr tichým a opatrným hlasom:
Myslia si, že som obyčajný, slabý a malý,
mýlia sa, ak si myslia, že budem zhovievavý.
Len nech ma sledujú, som ako mráz,
nenávisť, čo vzbudzujú – naštrbí v ich plánoch kaz.
Ja neuhnem pohľadom, keď k tvári mi letí päsť,
skôr, než ma udrú, už dávno mám pripravenú lesť.
Nevzdám sa, aj keby ich bolo cez sto,
zbabelosť, človeče, u mňa nemá miesto.
Vyjdem z tieňa, tvár tmavá,
nezlomí ma nič, ruka krvavá,
stále vpred, vlci vyjú,
necúvnem späť – nech sa kryjú!
Som ako skala! Som ako plev!
Som ako búrka! Diabol! To mi ver!
Siya hľadí na Kayove ústa, oči sa jej blyštia nadšením, zaujato načúva slovám piesne.
Rozpaky na Kayovej tvári sa postupne vytratili a teraz už spieva pevným, zvučným hlasom:
Postavím sa z popola, mňa ľahko nedostanú,
a začnem odznova, plamene v hrudi mojej povstanú.
Pamätaj si moju tvár, som postrach v čiernej noci,
zlomím ti krídla, takým ako ty niet pomoci.
Vyjdem z tieňa, tvár tmavá,
nezlomí ma nič, ruka krvavá,
stále vpred, vlci vyjú,
necúvnem späť – nech sa kryjú!
Som ako skala! Som ako plev!
Som ako búrka! Diabol! To mi ver!
Zlomím ti krídla, som postrach v čiernej noci.
Som búrka, som skala, som tmavý tieň.
Gitara v Kayových rukách stíchla. Kay bol napätý ako jej struny. Nevydržal ticho za dverami Siyinho ohúreného pohľadu a vyhŕkol:
„Páčila sa ti?“
„Veľmi.“ Nadchnutá jeho prejavom takmer nebola schopná slova.
„Uf,“ odľahlo mu, „to som rád.“
„Nauč ma ju!“ zavelila Siya rozkazovačným hlasom.
