Laň medzi vlkmi – III.

Luigi nepovedal ani slovo, keď sa zjavili vo dverách jeho reštaurácie ako dvaja duchovia. Potľapkal chlapca dobrosrdečne po pleci a zaviedol ich do zadnej uličky, aby ich nevideli hostia. Deti si sadli na zem a čakali, dokým sa jeho guľatá postava v červenej zástere nezjavila v zadných dverách s plnými rukami. Tanečným krokom na krátkych nohách k nim podišiel a pod nos im vopchal misky s tajomnými slovami, ktoré im zneli v ušiach ako magické zaklínadlo:

„Ecco, gli spaghetti alla bolognese.“ Povzbudzujúco sa na nich usmial a dobrácky postrapatil Kayovi jeho čierne hniezdo na hlave. Zamyslene preskúmal Siyinu drobnú tvár a venoval jej úsmev:

„Piccolina, hai gli occhi come un angelo!“

„Čo povedal?“ Obrátila sa Siya na Kaya, keď sa Luigi stratil v reštaurácii.

„Povedal, že máš oči ako anjel,“ odpovedal s plnými ústami.

„Ty mu rozumieš?“ divila sa.

„Luigi je čistokrvný talian. Trochu som od neho pochytil,“ pyšne vypol hruď.

Siya potichu prežúvala. Nevedela, čo je to čistokrvný, ale prišlo jej, že by to mohlo znamenať, že Luigi je dobrý človek. Napokon nad ňou zvíťazila zvedavosť:

„Čo je to čistokrvný?“

Kay sa sústredením okamih mračil:

„To znamená, že Luigi je ako tie špagety, ibaže bez omáčky a syra. Ničím neprimiešané špagety.“

Siya sa mimovoľne usmievala nad Luigim – veľkou tučnou špagetou – vo svojich predstavách. Aj bez omáčky sú špagety dobré, takže mala pravdu – Luigi bude dobrý človek.

„Ja,“ obrátil na ňu Kay vážnu tvár, „som ako špagety s omáčkou. Moja mama je totižto japonka. Mám jej priezvisko – Takashi.“

„To nevadí,“ Siya cítila, že ho musí utešiť, „špagety s omáčkou sú chutnejšie.“ Odvetila detsky prostoducho.

„Otca som nikdy nevidel. Mama povedala, že zomrel. Ale možno si len priala, aby zomrel,“ dodal zachmúrene.

„Páči sa mi – tvoje priezvisko,“ uisťovala ho s vážnou tvárou.

„A aké je tvoje?“ Zostal na ňu zvedavo hľadieť, v rukách prázdna miska.

„Canavarro,“ na sekundu zaváhala, akoby si nevedela spomenúť.

„Piccollina,“ Maličká, napodobnil Luigiho, „aj mne sa páči tvoje. Znie tak – gangstersky!“

Prázdne misky položili Luigimu na prah zadných dverí a keď sa otáčali na odchod, Kay mu zakýval:

„Grazie, Luigi! Stai bene!“ Ďakujeme, Luigi! Maj sa dobre!

„Ci vediamo piu tardi!“ Zaznelo za nimi. Vidíme sa neskôr!

Neveľká rušná križovatka na kopci bývala popoludní hlučná a neprehľadná. Stáli bok po boku na jednom z jej štyroch ramien a hľadeli nadol, na cestu, ktorou mali v pláne zísť do spleti ďalších uličiek, v ktorých by sa cudzí človek ľahko stratil. Asfaltové chodníky sa drobili, pod nohami im škrípal štrk, zeleň či lavičky v tejto mestskej časti neexistovali, okrem minizáhradiek v kvetináčoch na ošarpaných terasách či nestabilne vyzerajúcich balkónoch. Na lampách lačne zahryznutá hrdza, odpadky v žltých či modrých sáčkoch sa povaľovali pri preplnených kontajneroch, pri dverách malých obchodíkov či len tak ich niekto oprel pri vchodové dvere do nízkych šedivých budov. Schádzali ulicou, aby jej Kay ukázal, kde býva.

Budovy, opadané z omietok, čupeli jedna vedľa druhej,

mdlo zazerali na ich kroky cez usadenú špinu na sklených tabulách osadených do starých drevených rámov. Niektoré okná, aby držali pokope, boli pozliepané izolačnými páskami či prebité drevenými doskami. Keď zastali, Siya zdvihla pohľad do ošumelých okien sčasti schátraného trojposchodového domu, ktorý sa ničím nelíšil od budovy stojacej v rovnako nevábnej ulici, zopár blokov ďalej, v ktorom bývala so svojou mamou. Kay sa zadíval smerom, kam sa ona pozerala.

„Je tvoja mama doma?“ Siya náhle uprela na Kaya veľké oči ako zrkadlá.

„Pravdepodobne áno. Chcela by si ju spoznať?“

Siya len mykla plecami. Nebola si istá. Spomenula si na ženy, ktoré ju zlostne zaháňali ako otravnú muchu, keď k nim podišla s prosebným výrazom v tvári. Varovne na ňu gánili alebo vykrikovali, aby sa stratila. Kay je však na ňu dobrý, isto bude aj jeho mama, uisťovala sa v duchu.

Kay jej gesto pochopil ako súhlas, chytil ju za ruku a viedol hore popukaným schodiskom, na najvyššie poschodie.

Nad vchodovými dverami sliepňala osamelá žiarovka. Otvoril staré drevené dvere bez čísla či menovky a vošli dnu. Škrípania zhrdzavených pántov sa Siya nezľakla. Vnútri bolo husté šero. Byt bol malý, neveľký štvorec, v ktorom stála jedna posteľ, kuchynský drez a kopa šatstva, navŕšená na zemi pri krabici s kuchynským riadom a na jedinej stoličke dávno zošúchanej z pôvodnej farby.

Uprostred ležalo nehybne telo.

Dlhé tmavé vlasy porozhadzované vôkol hlavy mäkko spočívali na studenej tvrdej fľakatej dlážke. Zdalo sa, že Kayova mama spí.

„Och nie!“ skríkol vyplašene Kay a pustil jej ruku. Po niečo sa zohol a zlostne to šmaril do drezu. Potom si čupol k tej malej žene, oblečenej iba v spodnom prádle a zatriasol ňou.

Zatiaľ čo Kay volal na svoju mamu úpenlivým hlasom, Siya nakukla do drezu. Striasla sa strachom. Striekačka s ihlou.

Je Kayova mama chorá?

„Siya, nájdi nejaké šaty!“ Zdalo sa, že Kay zadržiava slzy.

Spolu ju obliekli do kvietkovaných šiat, ktoré vybrala Siya a snažili sa ju dostať do postele. Nakoniec ju Kay prikryl tenkou, praním vyblednutou prikrývkou a zostal nad ňou stáť so zaťatými päsťami:

„Zas tu bol! A ona mu otvorila!“ zvolal obviňujúco.

„Kto?“

„On! Drogový díler, ktorého raz zabijem!“ zaprisahával sa Kay.

Siya sa zachvela. Mohla by aj ona zabiť muža, ktorý udrel jej mamu tak, že spadla a už sa nikdy nepostavila? Lepšie sa Kayovi prizrela.

Aj on bol tenký, ale nie ako ona. Pri každom pohybe sa mu napínali svaly na ramenách či lýtkach, zúrivosť v tvári ho robila hrozivejším protivníkom než sa zdal v parku. Keď sa mračil, sťaby sa blýskalo. A keď zlosťou zovrel plné, výrazne krojené pery nad úzkou, ostro rezanou sánkou, brada sa mu chvela.

Keby vyzerala hrozivo ako Kay, nebola by takým ľahkým terčom pre troch chuligánov, ktorí ju prepadli v parku. Je slabá! Ako môže zabiť toho veľkého dospelého muža, keď nevyzerá ako Kay a navyše, ani mama sa mu neubránila?

Siya by chcela byť ako Kay.

„Bude v poriadku?“ opatrne sa spýtala.

„Vyspí sa z toho.“

Pohľad sa mu miešal sklamaním i láskou k malej žene, ktorá sa nevedela ubrániť drogovému dílerovi.

„Poď,“ obrátil sa k Siyi, „nanosím ti vodu do lavóra a dám mamine tričko. Umyješ sa, a potom mi ukážeš, kde bývaš ty.“

Chceš vedieť, ako bude pokračovať tento príbeh? Sleduj blog, IG alebo FB.

NOVINKA: Jedinečnú romancu od Denalea Volkona, ktorá je úvodom do niečoho veľkého a na Slovensku neopakovateľného, si môžeš objednať, alebo zakúpiť už aj v Martinuse.