späť na blog

Laň medzi vlkmi – I.

zdroj: freepik.com

„Hej, maličká!“, ozvalo sa jej od chrbta a ona ľakom stuhla nad kontajnerom plnom smetí. Obzrela sa ponad plece s očami plnými strachu, ruka jej znehybnela nad otvoreným sáčkom, ktorý sa zdal byť najnovším príspevkom medzi neroztriedeným odpadom. Niekoľko metrov od nej stál dospelý muž. Celý bol oblečený v čiernom, napriek augustovej horúčave. Dlhé nohavice, čierne poltopánky blyštiace sa na jasnom slnku, dopoly rozopnutá čierna košeľa s krátkym rukávom a čierne slnečné okuliare v tenkom ráme.

Na rozdiel od nej, bol čistý a asi aj voňal

Nevedela to isto, ale jeho temno-elegantný zjav musel voňať. Až bytostne si uvedomovala svoje spotené bosé chodidlá v lacných plátenných sneakersoch. Na ľavej topánke jej vpredu chýbal kus podrážky, zatiaľ čo na pravej šnúrka do topánky. Ružové tričko s krátkym rukávom a veľkou slnečnicou na prednej strane ohľaduplne schovávalo jej chudý trup v škvrnách špiny, potu a malých dier. Zelené nohavice po kolená mala obdraté už skôr, než pred mesiacom zostala odkázaná sama na seba v nie bezpečných štvrtiach predmestia. Ustúpila o krok. O dva. Jej malý hrudník pojal do upätého objatia nepokoj.
„Ako sa voláš?“ prihováral sa jej.
„Siya…,“ vyslovila takmer pošepky a začervenala sa. Drobným krôčikom dozadu sa opäť od neho o niečo vzdialila.
„Aké krásne meno!“ zvolal.

„Koľko máš rokov, malá Siya?“ Čupol si, aby ju nestrašil svojou výškou a usmial sa na ňu bielym úsmevom. Nechýbal mu ani jeden zub, zato jej dva. Mlčala. Gánila na neho s nevysloveným želaním vo veľkých modrých očiach, aby ju nechal na pokoji a stratil sa v špinavých uliciach za jeho chrbtom.
„Dvanásť!“ nakoniec odvetila.
Blahosklonne sa usmial nad jej klamstvom. Opäť sa zapýrila, srdiečko v jej hrudníku splašene mávalo krídlami.
„Si hladná?“
Siya už dva dni nejedla nič. Avšak zanovito pokrútila hlavou a odvrátila od neho náhle smutný pohľad, podvedome striehnúc na každý jeho pohyb.
„Správne,“ skonštatoval a rukou siahol popod košeľu. „Opatrnosti nie je nikdy dosť. Hemži sa to tu samými indivíduami.“

Jej pozornosť sa nechala dobrovoľne zajať jeho rukami ako croissant v priesvitnom obale, ktorý znenazdajky vytiahol. Pri pohľade na jemné pečivo Siyi stiekla dole krkom veľká slina. Siya v jej fantázii priskočila k mužovi, vytrhla mu croissant a rozbehla sa ozlomkrky preč, zatiaľ čo Siya z mäsa a kostí nepohnute stála na mieste a napäto čakala, čo sa bude diať. Muž položil croissant na zem, potom vytiahol peňaženku a zamyslene sa do nej zadíval.


Nakoniec sa postavil, venoval jej posledný úsmev – sčasti povzbudzujúci, sčasti sladkobôľne otcovský a nenáhlivo kráčal preč.
Siya sa za ním dívala, dokým sa jej úplne nestratil z dohľadu. Až potom sa odvážila pristúpiť ku kôpke na zemi. Vyľakaný vtáčik v jej hrudníku konečne stiahol krídla a sadol si na bidielko. Rozbalila croissant a natlačila si ho do úst. Do jednej ruky vzala desať euro. Jej detskú myseľ zaplavila radosť, zatiaľ čo si v druhej ruke obzerala kartičku, ktorú jej tu neznámy zanechal. Bola biela, hladká a na nej červený znak. Neboli na nej žiadne písmená, to poznala, aj keď nevedela čítať. Zato vedela, ako vyzerajú písmená a čísla. Strčila si ju do zadného vrecka nohavíc a kráčala opačným smerom, ako odišiel muž. Kontajneru s odpadom, v ktorom sa len pred chvíľou hrabala, venovala opovržlivý pohľad so silou dobre namiereného kopanca.

Chceš vedieť, ako bude pokračovať tento príbeh? Sleduj blog, IG alebo FB.

Ak sa ti páčia príbehy od Denalea Volkona, prečítaj si jedinečnú romancu na pokračovanie: