späť na blog

MODRÝ MESIAC II. – LOVE

Love sa strhla. Zadívala sa na Yoranu, ako kladie zvedavé otázky pánovi Kimovi v túžbe dozvedieť sa o Shazzarovi čo najviac, zakiaľ tu nie je.

Upierala na neho veľké nevinné orieškové oči, akoby ho to mohlo obmäkčiť v jeho opatrných odpovediach, popíjajúc horúcu kávu z ozdobnej šálky, ktorú im pred chvíľou naservíroval na terasu z bieleho kameňa. Líca sa jej červenajú ako kvitnúce ruže v záhrade pred nimi, Love vidí, že sa zapálila pre Shazzara ako vonná sviečka, ktorá vzduchom rozpína príjemnú vôňu v snahe privábiť citlivý nos k plameňu. Uchechtla by sa, keby tu nebol pán Kim, pretože si uštipačne uvedomila, že pánovi Shazzarovi práve začínajú krušné časy. No len čo si spomenula na pána domu, hruďou sa jej rozliala zvláštna predtucha. Nech je Yorana vo vytržení, nech sa rozžiaria hviezdy v jej očiach zakaždým, ako pán Kim spomenie jeho meno, jedno je neodškriepiteľné – pán Shazzar je bezpochyby nebezpečný muž. Sedela tu ako na ihlách. Nechcela by ho vidieť, keď ho niečo rozzúri.

Keď vstúpil na terasu objekt jej podozrievavých myšlienok, prezlečený do čiernej košele, Yorana zaplesala a venovala mu široký úsmev, zatiaľ čo Love opatrne zdráhavý. Mierne sa pred nimi uklonil s rukou na srdci, položil na stôl lekárničku a predstavil sa: „Pre priateľov som TYQON.“

„Mňa prezývajú Love,“ blahosklonne sa usmiala, „a toto je Yorana, moja najlepšia kamarátka, poznáme sa už od detstva.“

Úkosom pozorovala Yoranu, ako jej vánok čechrá dlhé, slnkom vyblednuté vlasy pri zrumenenej tvári, zatiaľ čo si Tyqon Shazzar sadol a prisunul svoju šálku s kávou k rukám. Zostal vážny:

„Ako sa to začalo?“

Love prebudili slnečné lúče vyklopkávajúce na priehľadné dvere jej zavretých viečok. Predtým, než si ľahla, zabudla zastrieť žalúzie. Niekde v dome zvonil telefón.

„Poďme niekam. Je krásne!“ Yorana bola zjavne dávno hore. Jej zvonivý hlas cvendžal Love v hlave ako ranný budík.

„Kam?“

„Neviem. Zavri oči, prstom bodni do mapy a povedz mi, aké miesto označuje.“

„Haha, teraz si neviem narýchlo spomenúť, kde mám mapu.“

„Zober si tenisky. Vyrazíme na hory. Tam nebude tak horko.“ Zavesila Yorana, aby nedala Love možnosť vyjednávať.

O trištvrte hodinu neskôr už sedeli v Slaveninom modrom sedane a veselo prepínali hudobné stanice. Okná spolovice pootvorené, vlasy im v prievane lietali vôkol hláv a oni sa na tom divoko smiali.

Keď sa zmenil reliéf krajiny z prevažne rovinatej na vrchovitý, cesta sa zúžila, väčšinu času buď stúpali do kopca alebo ho schádzali. Love znenazdajky vypla rádio a do ticha zaznela nadávka.

„Niečo sa deje. Nejde mi poriadne točiť volantom. Navyše mi vyskočila kontrolka motora.“ Spomalila a premýšľajúc klopkala po volante. „Koľko kilometrov do cieľa?“

Yorana pozrela na navigáciu v mobile. „Ešte tridsaťšesť.“

„To by sme mohli dôjsť.“

O desať minút neskôr však znepokojene zatiahla na prašné parkovisko na úzkej asfaltovej ceste. Jednoduchá drevená tabuľa označovala miestnu kolibu, vzdialenú tristo metrov.

„Sakra! Stúpa nám teplota. Pozri, už sme skoro na červenom políčku.“

Love vypla motor, vystúpili a porozhliadli sa okolo seba. Navôkol sa tiahli zelené lúky, oblé vrcholce kopcov sa topili v poludňajšom slnečnom jase. Naprieč lúkami, hore kopcom, viedla prašná cesta.

„Poď, dáme si kávu v kolibe. A porozmýšľame, čo ďalej.“

Slnko im pálilo na obnažené ramená v tielkach, sťažka sa vliekli, nohy v teniskách mali doslova v plameňoch.

Yorana zjojkla. Na nerovnom teréne si vyvrtla nohu.

„Si v poriadku?“ Love sledovala, ako si sadla na kraj cesty do trávy a masírovala si členok.

„Musíš dávať pozor, kam stúpaš.“ Kľakla si neďaleko nej a zahľadela sa na kostrbatú dieru, do ktorej ušla Yoranina pravá noha.

„To nie je diera,“ vyhŕkla a prešla po nej prstom. „Je to stopa! A hlboká!“

„Čia stopa?“

Nastala krátka odmlka. „Vyzerá to ako stopa veľkého psa.“ Stopa zanechaná v blate, ktorú vysušilo slnko a doslova ju zabetónovalo. „Veľmi veľkého psa.“ zamyslene dodala.

Nízka koliba ich vítala veľkou terasou skrytou v príjemnom tieni. Zvalili sa na drevené lavice vonku pod širokým dreveným prístreškom.

„Aká smola!“ hromžila Love. Prečo práve dnes, keď vonkajšia teplota šplhá k tridsiatim trom stupňom, sa jej musí pokaziť auto? Stošesťdesiat kilometrov ďaleko od domova?

„Prosím, viete nám povedať, kde teraz sme?“ obrátila sa Yorana na čašníka, keď im doniesol kávu. Jeho strojený výraz sa nijak nezmenil pri odpovedi:

„Kedysi sa tejto doline s okolitými kopcami hovorilo Vlčie Hrdlo. Nejakých dvesto rokov dozadu však toto miesto premenovali na Vlčí chodník.“

„Lebo tu žijú vlky?“ pohotovo reagovala na informáciu Yorana.

„Nikto tu nikdy žiadneho nevidel. Ale údajne kedysi dávno tu mal lovecké teritórium vlk – samotár, ktorého sa ľudia veľmi báli. Jeho ľudskú obeť našli tu niekde na lúkach s roztrhaným hrdlom, preto Vlčie Hrdlo. Ale to je stará legenda.“ Popravil si čierneho motýlika vynímajúceho sa na bielom límci tenkej košele.

„Povedačky,“ naježila sa Love, „vlky predsa ľudí nelovia. Dnes už aj malé dieťa vie, že vlk sa človeku vyhýba.“

„Hovorilo sa, že tento vlk bol obrovský. Nikto nevedel, odkiaľ prichádzal. Zjavoval sa odrazu, nehlučne ako tieň. Vraj keď zavrčal alebo sa vám pozrel do očí, človek padol ako podťatý. Zomrel od ľaku skôr, ako ho stihol ľudský zabijak uloviť.“

„No namôjveru,“ nevzdávala sa Love, „keď každý, kto sa s ním stretol, zomrel, ako prišli na to, že na vine je vlk?“ podpichla ho.

Čašník len bez záujmu pokrčil ramenami. „Miestni sa rozhodli dolinu premenovať, aby stará legenda nestrašila ľudí, a neodradila nové rodiny od úmyslu usadiť sa tu.“

Love zobrala do rúk mobil s úmyslom vyhľadať Vlčí chodník v google mapách.

„Nie je tu signál,“ zahromžila.

„Ani ja nemám,“ potvrdila Yorana.

Pri neďalekom stole sa strhol krik. Terasou sa ozvalo ženské zjačanie. Yorana s Love ako na povel obrátili hlavy a vyvrátili oči dokorán.

Päť mocných chlapov zoskupených okolo jedného stola, na ramenách a predlaktiach sa im černeli tmavé tetovania. Prilby, odložené pri ich rukách, sa matne leskli pod drevenou strechou prístrešku, kožené oblečenie o nich prezrádzalo, že sú to motorkári.

Jeden z nich stál nad ženou, ktorej tvár prekrývali dlhé havranie vlasy. Na rozdiel od mužov, nemala na tenkých rukách žiadne tetovania, ba nezdobil ju ani kúsok odevu z kože.

Uzly svalov sa mu napínali na hrubej ruke, ako držal ženu za vlasy a tlačil jej strachom znetvorenú tvár o drevenú dosku stola, zatiaľ čo v druhej ruke držal fľašu so štíhlym hrdlom a celý jej obsah vylieval na ženinu hlavu. Vzlykala, on vyrevúval ako zmyslov zbavený:

„Čo si to povedala? Čo si to povedala?“ Skláňal sa k nej, aby jej naznačil, že počúva, „čo si to povedala?“

Na celej terase zostalo hrobové ticho, iba jeho hlas im trhal ušné bubienky.

Jeden z pätice zaznamenal ich odmietavé, zhrozené pohľady a sebaisto sa na ne zaškľabil:

„To je šaráda, čo? Nedáte si s nami šampanské?“

Love obliala hrôza, zatiaľ čo Yorana sa celá naježila. Čašník medzitým zdúchol, ani si nevšimli, kedy. Yorana bez rozmyslu vyhŕkla:

„Skús mi naliať za pohár a budeš ho mať medzi očami!“

Muž nestihol od zúrivosti ani ozelenieť, keď ten druhý ženu pustil a obrátil pozornosť na nové obete.

„Čo si to povedala?“ Zrúkol.

„Si sa zasekol alebo čo? Vieš povedať aj niečo iné?“ Pribehla Yorane na pomoc Love, keď videla, ako nasucho preglgla. V momente boli na nohách, len čo ozrutný muž spravil prvý krok smerom k nim. Jeho kumpáni povyskakovali z lavíc tiež, zatiaľ čo čiernovlasá žena sa rozbehla do koliby vo chvíli, keď z nej vyšiel plavovlasý muž a umierneným gestom motorkárom naznačoval, aby zachovali pokoj. Love s Yoranou sa potichu vytratili do koliby v nádeji, že mladý muž tam vonku nastolí prímerie a schladí horúce hlavy. Všetci, čo sa nachádzali vnútri, okrem ženy, ktorá motorkárom ušla, s hlavou mokrou od šampanského, sa nahrnuli k úzkym nízkym okeniciam. Boli medzi nimi i iní muži. Nezdalo sa, žeby chceli ísť tomu vonku pomôcť. Love nevedela, či má byť zhrozená alebo sa cítiť dotknuto. Na Yorane badala podobné pocity.

Nadávky, vyhrážky a výkriky sa ozývali dolinou, mladý muž nastavoval svoje telo ako štít, keď do neho motorkári podráždene strkali. Odchádzali pomaly a bez spoločníčky, ktorá sa zjavne pred nimi schovala niekde na bezpečné miesto.

„Neviem, či by sme si do tej kávy nemali primiešať vodku. Lebo sa inak asi povraciam.“ Fľochla Yorana pohľadom po mužskej osádke, ktorá sa vytrácala spod okien na svoje pôvodné miesta.

„Len si poslúž.“ podporila ju Love.

Yorana však alkohol oželela, dopili kávu, zaplatili a pomaly schádzali údolím na parkovisko.

„Videla si, ako sa všetci štyria postavili tomu jednému na obranu, aby sme mu náhodou neskrivili vlas na hlave?“

„Nedalo sa nevšimnúť, ako veľmi sa o neho báli, drobčeka.“ Rozosmiali sa.

Ako vyšli z poslednej zákruty, v momente zastali ako obarené.

Na parkovisku, kde stálo ich auto, sa na slnku blýskalo päť veľkých motoriek. A tam celá motorkárska banda fajčila cigarety.

„Neschováme sa radšej niekde?“ navrhla neisto Yorana.

„Neskoro, už si nás všimli!“

Schádzali, s krvou primrznutou na stenách vlastných tepien, tŕpnuc, čo sa bude diať. Len čo sa priblížili k autu, pred nosom sa im do tváre zaškľabila strieborná lebka zo širokého hrudníka, visiaca na hrubej retiazke.

„Kamže, kam?“ samoľúbo zatiahol chlap, ktorý hore na kolibe bez rozpakov a štipky zľutovania praštil ženinu hlavu o tvrdý drevený stôl. Zhlboka potiahol z cigarety, až mu zostal medzi prstami len filter a tak ho popudlivo odhodil ďaleko od seba.

Nechali ho bez odpovede s úmyslom ho obísť. No on schmatol Yoranu za predlaktie, čo Love pobúrilo natoľko, že do neho strčila. Na oplátku strčil on do nej, až zaletela do náručia niekoho, kto sa postavil bezprostredne za ňu. Chcela sa postaviť, ale stískal ju tak silno, že sa ledva pohla. Medzitým sa Yoranina brada ocitla v prstoch muža, ktorý sa jej postavil chrbtom.

„Náš vodca nemá rád neposlušné dievčatá!“ K Love sa povýšenecky zniesol hlas jej väzniteľa.

„Choď do prdele!“ Z celej sily mu dupla na nohu.

Zovretie zoslablo a Love sa odrazila dopredu. Znova strčila do vodcu, otvorila centrálom auto a skríkla na Yoranu:

„Do auta!“

Len čo dosadli na sedadlá, Love uzamkla auto. Strčila kľúč do zapaľovania a otočila.

Nič.

Vrátila kľúč do pôvodnej polohy a znova ním potočila.

Jej stará Honda nevydala ani hláska.

S obočím navrchu hlavy sa otočila k Yorane.

„Vyzerá to, že je mŕtva.“

Snažila sa nevšímať si muža po svojej ľavici, ktorý oknom nazeral dnu, pripaľoval si cigaretu a vyklopkával prstom na stenu ich trpezlivosti.

„Čo teraz?“

„Počkáme, čo sa bude diať. Za žiadnu cenu neotváraj dvere!“

Rozhorčene sledovali, ako si ďalší muž sadol na prednú kapotu a tváril sa, že si to nesmierne užíva. Lenivo sa pozeral zo strany na stranu, potom nastavil tvár slnku. Keď však cigaretu uhasil o lak modrej metalízy, Love prestalo byť všetko jedno. Krv sa jej nahrnula do tváre.

„Hajzel!“ uľavila si, „najradšej by som mu tú cigaretu uhasila na čele!“

„Vedia, čo robia. Prídu na to, ako nás dostať von.“ Yoranine oči sa upreli s obavou na Love.

„V tom prípade musíme ujsť.“ Love hľadala v Yoraniných očiach súhlas. Našla ho. „Nesmieme bežať po ceste! Sadnú na motorky a dohonia nás. Musíme bežať tam – hore do kopca.“ Naznačila pohybom brady smer. „Sú ožratí, pozri sa na nich, to nie sú žiadne vyšportované typy, navyše fajčia. Nebudú za nami vládať.“

„Ani my nie sme športové typy.“ odvážila sa poznamenať Yorana.

Obe vystrašene vykríkli. Na stranu šoféra sa postavili všetci piati, rukávy motorkárskych búnd sa im napli na veľkých ramenách, zatiaľ čo dvíhali auto do výšky. A potom ho odrazu pustili. Honda sa zatriasla.

„Prevrátia nás!“ skríkla Yorana.

Love vytiahla kľúče zo zapaľovania a zovrela Yorane dlaň. „Keď nás znova nadvihnú, odomknem a ty otvor dvere. Len čo sa dostaneš von, utekaj dohodnutým smerom. Ja budem hneď za tebou.“

Love sa naklonila k Yorane, ako sa ľavá strana opäť začala dvíhať dohora. Samoľúby rehot nachvíľu vystriedali stony námahy.

„Teraz!“ Love odomkla a hodila sa na Yoranu. S rukami vystrčenými dopredu ju pritlačila k zemi, kde na okamih vytvorili nesúrodú kôpku. Duchaprítomne sa z nej skotúľala, rozbehli sa vpred. Dupot za ich chrbtami im hrôzou zaplnil celé podvedomie, ich chvatný únik stroskotal, len čo Love niekto stiahol dozadu a ona spadla horeznačky na asfaltovú cestu. V zmätku, ktorý nasledoval, po jej bolestivom výkriku, si stačila uvedomiť, že Yorane vykrúcajú ruky za chrbtom.

„Pusti ma!“ Trhala sa Yorana a podľa tónu jej hlasu Love usúdila, že mocná ruka zlosti práve usekla Yoraninmu strachu hlavu. Chlapík sa s ňou asi nechcel naťahovať, lebo ju sotil do náručia inému, sprevádzajúc jej nadávky dávkou roztopašného smiechu.

Love sa postavila odhodlaná Yoranu nejak ratovať, no vôkol hrudníka sa jej ovinuli mocné chlpaté predlaktia a do ucha jej vplával uštipačný hlas ako vratká loď do zátoky:

„Netreba ti pofúkať…?“ Otočil ju tvárou k sebe a Love sa zamračila do tváre vodcu gangu. Schmatol jej dlaň a vyrval kľúče od auta, ktoré si schoval do predného vrecka nohavíc. Takmer jej srdce puklo rozhorčením.

Odhodlane vykopla pred seba s úmyslom trafiť opovážlivého muža do kolena, ale včas uhol. Bleskovo sa mu otočila chrbtom a celou silou sotila muža, ktorému Yorana práve bezmocne pristála na hrudi, stranou.

„Kreténi,“ kričala, zatiaľ čo oni sa smiali sťa o závod. Zdrapila jedna druhú za ruku a obozretne pred nimi zacúvali. Banda sa ako na povel stmelila a pomaly vykročila k nim.

„Na tri utekáme.“ šepla Yorane bez toho, aby sa na ňu pozrela. Vo vzduchu zavislo napätie. „Raz…“ Nežný spev vtákov niekde v korunách stromov znel žalostne smiešne a ironicky. Ako z iného sveta.

„Nepribližuj sa!“ skríkla Yorana na vodcu.

„Dva.“ Pustili sa.

Pozorovali sa navzájom, motorkári s posmešnými úškľabkami na perách, zatiaľ čo dievčatá boli maximálne sústredené. Vodca si nenútene vytiahol cigaretu z krabičky, ktorú vylovil z vačku bundy. Sklopil zrak k zapaľovaču s úmyslom si pripáliť.

„Tri!“

Rubrika: MODRÝ MESIAC